Janka Teťáková

Janka Teťáková

40. roky 20. storočia priniesli ľudstvu veľa zlého. Ak by sme išli pekne poporiadku a snažili sa vymenovať všetky udalosti, tragédie, projekty či pamätné miesta, trvalo by nám to neskutočne dlho. Román Nemecké dievča neplače sa zameriava predovšetkým na šialený experiment s ľudskou rasou – všetko „zlé“ vyhubiť a to „dobré“ nechať plodiť.

Často sa správame, akoby sme my boli tí najdokonalejší, najrozumnejší a najšikovnejší. Na mnohé, podľa nás menej rozvinuté spoločnosti, sa dívame zhora. Pritom zabúdame na to, že bez toho, čo bolo pred nami, by sme ani my neboli a bez toho, čo nám zanechali, by sme museli začínať od nuly.

Žijeme v dobe, v ktorej nemáme núdzu o informácie o nešťastiach, o nehodách, o bombových útokoch či o vraždách. Každodenne nás nimi zásobujú médiá a ubrániť sa im je často ťažké. Darmo, sex a smrť predávajú. No a my, akokoľvek to znie, si na podobné správy čoraz viac zvykáme a často ich už takmer prehliadame.

Dve mladé ženy približne v rovnakom veku so spoločnou túžbou po pokojnom živote, po milovanom človeku a... ústav pre duševne chorých, do ktorého sa ani jedna nechce/la dostať. Dve ženy, ktoré sa nepoznajú, hoci sú si také blízke. Dve ženy, ktoré spája a rozdeľuje sedemdesiat rokov...

Román Nezabíjajte vtáčika, v roku 1961 právom ocenený Pulitzerovou cenou, je dnes už považovaný za kultové dielo, ktoré má milovník (nielen) americkej literatúry dávno prečítané. Pokiaľ sa chcete dozvedieť, čo mu predchádzalo, určite by ste sa mali zamerať aj na autorkin „trezorový“ román Postav hliadku.

Dôvodov na to, aby človek opustil vlastný dom, dedinu či mesto môže byť veľké množstvo. Na to, aby opustil rodnú krajinu, už tých dôvodov paradoxne netreba tak veľa, no musia byť o dosť vážnejšie.

Vivian sa dávno naučila, že strata nie je len pravdepodobná, ale aj nevyhnutná. Vie, čo znamená všetko stratiť, vzdať sa jedného života a prijať inakší. Po každej ďalšej strate a rane si je vedomá, že jej osudom je opakovane dostávať to isté ponaučenie.

Zaujať čitateľa opisom je v porovnaní s rozprávaním príbehov náročná úloha. Zvlášť v dnešnej dobe, kedy sa všetko snažíme skrátiť či zjednodušiť. Všade, kde je to možné, využívame ako vyjadrovací prostriedok obraz.

Kňaz sa stal súčasťou prísne hierarchizovanej organizácie (on by povedal, že spoločenstva), kde sa poslušnosť rozdáva na raňajky. Vždy však zostal sám sebou a poslúchal svoj vlastný rozum a hlavne svoju hlbokú vieru. Aj preto žil na okraji, a predsa v centre mnohých životov.

Mladá dáma súca na vydaj by mala dbať o svoj zovňajšok, venovať sa vyšívaniu a hudbe, pekne sa usmievať, ladne tancovať, mať slušné spôsoby a znalosti o tom, ako sa vedie domácnosť, ako usporiadať úspešný bál, skrátka, má byť ozdobou sídla a manželovým potešením. Čo však s dievčaťom, ktoré bojkotuje všetky zaužívané konvencie?

Strana 8 z 24