streda, 14 august 2013 10:35

Stačí si (ne)želať

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)

O problémoch žien v strednom veku sa už popísalo nemálo kníh. Čo teda robiť, aby dielo s už toľkokrát omieľanou témou pôsobilo aspoň trochu originálne? Stačí pridať za hrsť vtipu, pravidelne premiešavať vzťahy medzi postavami či niektoré pasáže dlhšie povariť, aby nadobudli lahodnosť a stali sa nezabudnuteľnými? Alebo tu už nepomôže vôbec nič?

Hlavnou postavou je Renáta, sebavedomá, stále dobre vyzerajúca, úspešná štyridsiatnička. Pracuje v kurenárskej firme, kde si musela doslova vydobyť svoje postavenie medzi mužmi. Sníva o svojom šéfovi, i keď má doma manžela a stále ju na ceste životom niečo omína. Vlnu nečakaných udalostí zaháji príchod novej kolegyne. Je mladá, krásna a dokáže všetkých očariť tak, aby ju počúvali a dávali na jej nezmyselné rady. Po pár dňoch sa Renátin svet začne meniť, istoty už nie sú istotami, jej oporné múry začínajú praskať, až to napokon vyzerá, že sa všetko zrúti. No nie je to tak, ako sa zdá...

Silvia Havelková nám predostrela príbeh bežnej ženy, v ktorej sa dozaista nájde nejedna čitateľka. Celá kniha je akýmsi súborom všedných udalostí, s ktorými sa pasujú takmer všetky ženy v Renátinom veku. Dospievajúca dcéra, výber vysokej školy, chaotické prípravy na stužkovú, kríza vo firme, predvianočný zhon... Neviem, či to bolo autorkinou prioritou, no práve tým, že postavy zasadila do prostredia, ktoré nie je ničím špecifické, sa nesmierne priblížila čitateľom, a kniha tak pôsobila reálne a uveriteľne.

„Bol to ťažký týždeň, však?“ starostlivo sa spýtal Miloš, keď som si k nemu prisadla na gauč v obývačke. Sledoval nejaký kriminálny seriál a napchával sa šunkou a rožkami. Aj keď šunku vyberal rovno z fólie, ako mu ju zabalili, predsa len mal pod ňou podnos. Boli na ňom aj voľne pohodené tri rožky. Napriek podnosu by sa pod ním najedli aspoň tri sliepky. Nechcelo sa mi rozčuľovať.“

Bežné situácie tu boli poprepletané nečakanými udalosťami, ktorými ma autorka neustále prekvapovala. Razom nimi úplne rozvrátila dej a zbúrala všetky moje predstavy o ďalšom vývine príbehu. Týchto situácií bolo v texte mnoho. Ledva som stihla naplno vstrebať jednu, už prišla druhá, ktorá ma rovnako prebudila. Čitateľ tak nemá veľa príležitostí pri knihe vypnúť svoju pozornosť a prejsť do spánkového režimu, ktorý je častý a neželaný pri mnohých „ženských oddychovkách“.

Ďalším charakteristickým znakom tejto knihy bol humor. Silvia Havelková sa ho snažila vopchať skoro všade, čo nie vždy bolo dobrým rozhodnutím. Niekde sa trafila a situácia vyznela komicky, no pri iných pasážach to pôsobilo nepríjemne a umelo.

„Človek by si myslel, že by ste mali patriť k maturantom, nie rodičom,“ ozvalo sa za mnou. Vysoký štíhly muž s plavými vlasmi na mňa civel ako väčšina montážnikov – rozdáme si to bejbi? Ale tento mal aspoň spôsoby. Evidovala som ho, pretože Miša sa s jeho synom kamarátila. Volal sa tuším Erik.“

Dobrý pocit z knihy bol úplne pochovaný na konci, za ktorý by sa nemusel hanbiť žiadny americký režisér romantických filmov. Niečo tak presladené a patetické som vôbec nečakala. Keby autorka pokračovala v reálnom duchu, aký mala nasadený počas celého príbehu, udelila by som knihe oveľa vyššie hodnotenie. No tento neočakávaný a od cukru zalepený koniec môj celkový dojem poriadne degradoval.

Ak si chcete pri knihe oddýchnuť, trochu sa zasmiať, zažiť nemálo prekvapení a nevadia vám sladké konce, je ako ušitá práve pre vás. No v prípade, že príliš nelietate v oblakoch, je dosť možné, že pocítite mierne sklamanie.

Čítané 1551 krát

Napíšte komentár