pondelok, 18 júl 2016 19:57

Opátstvo Northanger

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Prvý vydaný román jednej z najobľúbenejších a najlepších autoriek všetkých čias Jane Austenovej vám odokryje tie najtemnejšie a najskrytejšie tajomstvá ľudskej mysle plnej neobyčajnej predstavivosti. Inšpirovanej gotickými románmi a formovanej citmi, ktorých čistota sa nezdala vzácna len dnešnému človeku.

Catherine Morlandová je na prvý pohľad až zarážajúco obyčajné dievča. Pochádza z vidieka, jej rodina nie je výnimočne vplyvná ani zámožná, ona sama nevyniká krásou a v jej povahe nie je nič také, čo by sa dalo označiť za prejav hrdinskosti. A predsa je jej príbeh zachytený na takmer dvestopäťdesiatich stránkach knihy, ktorú určite nemožno považovať za nudnú. Catherine totiž na prahu dospelosti nečakane opeknie a čoraz častejšie berie do rúk knihu – román: žáner síce nesmierne populárny (zväčša tajne), ale zároveň aj veľmi zaznávaný, nakoľko v sebe nezahŕňa dostatok vedeckých objavov, poučiek a mravných ponaučení.

Catherine Morlandová je na prvý pohľad až zarážajúco obyčajné dievča.

Pobyt na vidieku má bezpochyby mnoho pozitív, ale život v prostredí, kde sa okrem rýchlo narastajúceho počtu súrodencov v podstate nič nemení, je predsa len príliš všedný na to, aby sa stal predmetom nášho skúmania. Chce to radikálnu zmenu a tej sa dočkáme hneď na začiatku – Catherine sa ako spoločníčka svojej staršej bezdetnej susedy pani Allenovej dostane do Bathu! Áno, prekrásne a starodávne kúpeľné mesto so svojou pompéznosťou a zábavami je skutočne vhodným „miestom činu“. Okrem podrobného opisu spoločenského života sa tu totiž môžeme zoznámiť s viacerými zaujímavými postavami. Pár z nich vzbudzuje strach, iné úsmev, niektoré sú očarujúce a ďalšie zase nesmierne iritujú.

Čitateľom môže mierne prekážať fakt, že väčšina postáv je už krátko po tom, čo sa objavia, charakterizovaná až príliš precízne. Práve vďaka tomu však môžeme získať podobný nadhľad ako samotná autorka vyžívajúca sa v nekonečnej hlúposti nekonečne hlúpych, najtrúfalejších výmysloch trúfalých klamárov a najohavnejších skutkoch bezcitných a samoľúbych vypočítavcov. Ale nebojte sa, v správnom romantickom románe sa okrem romantických prvkov nachádzajú aj romantickí hrdinovia, vďaka ktorým sa vám nadvihnú líčka, zúžia očká a poteší sa srdiečko. Isteže je trošku zvláštne, že objekt romantických túžob je v tomto prípade Henry Tilney, neodolateľne šibalský duchovný!, ale s týmto sa dá ľahko zmieriť, keďže ide o pastora (a nie katolíckeho kňaza viazaného celibátom), šarmantného, dobre vyzerajúceho pozorného a statočného čitateľa strašidelných románov so špecifickými názormi a rozkošným vyjadrovaním.

Z tváre Catherine vyčítal na čom je a v tom najlepšom slova zmysle si na túto skutočnosť s radosťou zvykol.

„Slečna Morlandová, nikto na svete si neváži ženskú inteligenciu tak veľmi ako ja. Podľa mňa im jej príroda dala do vienka toľko, že nikdy nebudú považovať za potrebné použiť z nej viac než polovicu."

Dá sa povedať, že Catherine sa do Henryho zaľúbila na prvý pohľad a on od začiatku nešetril prejavmi svojej náklonnosti voči nej. Dokonca možno tvrdiť, že z tváre dobrosrdečnej, mladej a neskúsenej Catherine, ktorej bola falošnosť úplne cudzia, čoskoro vyčítal na čom je a v tom najlepšom slova zmysle si na túto skutočnosť s radosťou zvykol. Možno práve preto ho niekoľkokrát zamrzeli nepríjemné situácie, ktorých príčinou bola nepredstaviteľná falošnosť a trúfalosť súrodencov Thorpovcov.

 „Ale nežiadaj odo mňa, aby som bola veľmi milá, lebo moje srdce je, ako vieš, štyridsať míľ ďaleko. A pokiaľ ide o tancovanie, prosím ťa, ani ho nespomínaj, také niečo vôbec neprichádza do úvahy.“

Isabella Thorpová na jednej strane oduševnelo predstiera priateľskú náklonnosť voči Catherine a lásku k jej bratovi Jamesovi, no na strane druhej celý čas len klame, podvádza a koketuje s inými mužmi. Jej brat John Thorp je zasa Catherinin neúnavný nápadník, notorický chvastúň a klamár, ktorý, ako sa dozvieme, napokon poriadne zamotá samotný dej príbehu. Práve on sa totiž nevedomky pričiní o Catherinin pobyt v opátstve Northanger, kam ju so všetkou zdvorilosťou pozve sám generál Tilney, na prvý pohľad tvrdý a nekompromisný muž, z ktorého priam mrazí...

Opátstvo Northanger! Catherine stačil už len samotný názov na to, aby bola vopred rozhodnutá „nechať sa vystrašiť“. Pod vplyvom čítania diel pani Ann Radcliffovej, Henryho rozprávania, búrky a starobylosti sídla bola dokonca schopná dovoliť svojej fantázii podozrievať pána domu s ľadovým srdcom a kamennou tvárou z jedného z najohavnejších činov, akých sa vôbec možno dopustiť... Niet sa však čo diviť. Pri opisoch veľkosti a veľkoleposti domu, v ktorom bola Catherine hosťom, je až zarážajúci nízky počet jeho obyvateľov (Henry v dome nebýval). Najvýraznejším je samotný generál, ktorý sa zaručene vždy objaví na nesprávnom mieste v nesprávnom čase.

Posledný a najpríjemnejší obyvateľ domu je Eleanor, Henryho sestra, ku ktorej Catherine prechovávala rovnako silné city, len iného druhu ako k jej bratovi. Už len samotná skutočnosť, že je sestra svojho brata bola dostatočným dôvodom na to, aby ju mala rada, no Eleanorina vynikajúca povaha, bystrý úsudok, zjav, vyžarovanie, záľuby a srdečnosť jej zabezpečili Catherinin obdiv, úctu a to najsilnejšie priateľské puto. Avšak práve už kvôli spomínanej generálovej „starostlivosti“ sa nemohla Catherine dostatočne tešiť z prítomnosti svojich priateľov, ktorí, dá sa povedať, dodávali život pochmúrnemu miestu.

majiteľ strašidelného starodávneho sídla až príliš okato naznačil možnosť manželského zväzku medzi Catherine a Henrym

Strach vzbudzujúci majiteľ strašidelného starodávneho sídla postaveného v stredoveku ako útočisko mníšok našu hrdinku nielenže priviedol pod svoju strechu a neustále ju „obšťastňoval“ svojou pozornosťou, ale navyše aj niekoľkokrát až príliš okato naznačil možnosť manželského zväzku medzi Catherine a Henrym, čím oboch uviedol do rozpakov. O to zarážajúcejší je rýchly koniec jeho priazne, ktorý vyústil do mimoriadne nezdvorilého konca pobytu Catherine v opátstve. Čo sa presne stalo a aké to malo následky, to nechám na čitateľa.

Kniha je dielom Jane Austenovej, ktorá, hoci osobne nemala šťastie v láske, no zato dokázala napísať príbeh presne opisujúci vtedajšie reálie s priam nereálne šťastným koncom. Rada cestujem do jej sveta, v ktorom je každá nezdvorilosť a neúcta  pohoršujúca... do sveta, kde si ľudia napriek chybám a nedostatkom dokázali vážiť samých seba aj napriek nepríjemnostiam s tým spojenými, pričom ich obetavosť a statočnosť je zakaždým spravodlivo odmenená. 

„...a ďalej už prenechám na zváženie kohokoľvek, koho sa to týka, či som svojím dielom v podstate chcela podnecovať rodičovský despotizmus, alebo vyzdvihnúť synovskú neposlušnosť.“

Čítané 653 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.