nedeľa, 05 júl 2015 18:34

Verenica

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Hovorí sa, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Koľko si však človek musí vytrpieť, aby konečne našiel pokoj a rovnováhu vo svojom živote? Pár hodín? Niekoľko dní? Rokov? Je to príliš málo alebo príliš veľa? S Julianou Brezovickou si nešťastie potykalo a správa sa k nej ako k najlepšej kamarátke. Od narodenia ju totiž ešte neopustilo.

Mladá baronesa Juliana, novonadobudnutá dedička pevnosti Hamborek, vie o utrpení svoje. Z dôvodu, že pri narodení jej zomrela mama, bola odmalička opustená a zanedbávaná. Od výchovy šľachtičnej bola na míle ďaleko. Otec sa na ňu vykašľal a zameral sa len na staršieho syna, do jeho rúk kládol svoju budúcnosť. Juliane nepatrilo nič a mala zákaz pohybovať sa okolo pevnosti, nebodaj do nej vstúpiť. To vyhovovalo ctižiadostivej kastelánke, ktorá túžila zbaviť sa Juliany, uchmatnúť jej otca a stať sa paňou Hamborka.

Na hlavnú hrdinku sa zosype všetko zlo sveta...

Božie cesty sú však nevyspytateľné, a tak sa jedného dňa špinavej, otrhanej a dobitej Juliane od základov zmení život. Začne sa to zachránením života švárnemu rytierovi, z ktorého sa vykľuje syn jej poručníka a jej budúci manžel. A keďže brat aj otec zomreli na následky choroby, stane sa paňou celého Hamborku. Keď si už myslí, že viac šťastná už ani nemôže byť, hoci jej šťastie kalí netrpezlivé čakanie na snúbenca, ktorý slúži kráľovi, osud opäť zasiahne. Dozvie sa totiž, že z jej vysnívaného rytiera sa po rokoch stal pijan a zvrhlík. Ako sa s touto správou vyrovná? Neuverí, až kým neuvidí? A čo sa skutočne skrýva za domnelou pravdou?

„Ľadová ruka jej zovrela doteraz nevinné srdce a držala ho v kliešťach čírej beznádeje. Jej sen o krásnom rytierovi, ktorý pre ňu zabil draka, sa pomaly rozpadával na prach a stačilo len fúknuť, aby navždy zmizol. Päť dlhých rokov v klamstve! Pravda bolela väčšmi než rany kastelánkinej palice. On sa nechcel vrátiť! Zvonilo jej v hlave ako umieračik. On o to nikdy nestál...“

Na hlavnú hrdinku sa zosype všetko zlo sveta, čo je až neuveriteľné. Podľa mňa by už viac ani ona, ani čitateľky nezniesli. Ťažko povedať, čo je pre ňu horšie, či zrada a následná strata snúbenca, intrigy jeho bývalej milenky, sprisahanci proti kráľovi a jeho rodine, kruté prenasledovanie bývalej kastelánky prisahajúcej pomstu, alebo čierna smrť, pandémia moru, šíriaca sa neľútostne po celej krajine a zanechávajúca za sebou len smrť, vyľudnené miesta, nešťastie a horiace hranice.

Prečo musí hlavná postava pôsobiť ako ideál krásy a cnosti?

Príbeh je zasadený do obdobia vlády Ľudovíta z Anjou a odohráva sa v Budíne na pozadí skutočných historických udalostí. Som milo prekvapená, že historických faktov je tam o dosť viac ako v predchádzajúcich knihách a tematiku mocenských bojov Huňadyovcov, Abovcov a intrigy neapolského dvora približuje viac, ako som čakala. Juliana pochádza z Hamborka, jej snúbenec Imrich Tárcai z Kamenice. To sa uvádza v knihe niekoľkokrát. Na škodu by však nebolo, keby tieto, dnes už len pozostatky hradov, autorka bližšie špecifikovala, lokalizovala. Ak aj nie priamo v príbehu, poznámka na záver je priam žiaduca.

Jana Pronská opisuje hlavnú postavu ako dievča s havraními vlasmi, neposlušnými kaderami, plnými perami a s očami ako zelené smaragdy. Už toto nám musí stačiť, aby sme si utvorili vlastný názor na obsah knihy. Pýtam sa, prečo musí byť hlavná postava taká? Lebo inak by sme si knihu neprečítali? Lebo by sa nepredávala? Lebo potrebujeme mať nejaký ideál, na ktorý sa môžeme upnúť? O koľko by bola sympatickejšia a reálnejšia, keby bola obyčajná. Hneď by sa autorkine knihy čítali bez toľkých predsudkov.

Hrdinka má vo väčšej časti románu 17 rokov, ale správa sa ako naivné vrtošivé dieťa, ktoré vôbec nevie, čo chce. Opäť tradičná schéma, ona je nevinné, neskazené, vzdorovité a hrdé dievča, jej snúbenec zase búrlivák, milovník. Aj táto dvojica však zhorí v ohni vášni, ako inak...

Autorka sa nesnaží byť len sentimentálna a presladená...

„Nahnevane sa obrátila, a to nemala robiť. Jeho tvár sa ocitla tesne pri nej. Zacítila jeho vôňu, jeho dych, ktorý sa miešal s jej vlastným. Díval sa jej priamo do očí, hypnotizoval ju, nedovolil jej odvrátiť hlavu. Čas akoby zastal.“

Ako pozitívum vnímam to, že autorka sa nesnaží byť len sentimentálna a presladená. Jej opisy vyčíňania čiernej smrti pôsobia veľmi dôveryhodne. Nemožno jej uprieť snahu – situáciu na dedinách, v mestách, utrpenie ľudí, strata blízkych, značenie nakazených obydlí, pálenie mŕtvol – to všetko vyznieva v kontexte príbehu až neuveriteľne skutočne.

Desiaty román Jany Pronskej svedčí o tom, že má stálu základňu svojich čitateliek. Tie preto najnovšou knihou určite nesklame, keďže Verenica spĺňa všetko to, čo od nej očakávajú. Obsahuje náležitosti, ktoré sú súčasťou i jej predchádzajúcich kníh. Ostatných čitateľov od Verenice možno odradí jej schematizmus. S ľútosťou však musím dodať, že ak obľubujete dobre napísané historické romány, zostáva vám len opakovane sa vracať k nášmu Jožovi Nižnánskemu, chorvátskej Mariji Jurić Zagorke alebo prečítať si diela Móra Jókaia.

Čítané 1073 krát
Viac z tejto kategórie: « Šteklivé tajomstvá Ako chutí voda »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.