utorok, 10 február 2015 19:27

Kam patríme

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Od prvej strany mi štebotanie hlavnej hrdinky pripomínalo seriál pre ženy a o ženách – doplňte si akýkoľvek vám napadne, len nech je o mužoch, vzťahoch, oblečení a nekonečných vnútorných monológoch. Toľko intenzívnych emócií, koľko zažije Marian počas jednej hodiny, by slabšiu povahu zničilo už za desať minút.

Príbeh ako taký je síce istým spôsobom klišé, ale nezavrhla som ho hneď po prvých stranách, pretože mal v sebe potenciál prekvapiť. Marian žije v New Yourku, je úspešná producentka a uháňa veľké rozvedené zviera – Petra s prvkami snobizmu, ktoré Marian imponujú. V jeden večer jej pri dverách zazvoní osemnásťročná dcéra Kirby, ktorú dala po troch dňoch od narodenia na adopciu a odvtedy o nej nič nevedela. Striedavo žijeme prítomnosťou a minulosťou a obe hlavné hrdinky nám rozprávajú svoje príbehy. Otázka kam patria je zásadnou najmä pre Kirby, ktorá vyrastala v harmonickej rodine, ale aj tak má čas od času pocit, že k nim úplne nezapadla. Odmalička vie, že je adoptovaná a nijako zvlášť ju to netrápi, kým sa jej v škole neopýtajú, či by nechcela vedieť, aká je jej biologická matka. Postupne prichádza na to, že by to vlastne vedieť chcela... A tak sa začína jej dobrodružstvo.

V jeden večer jej pri dverách zazvoní osemnásťročná dcéra Kirby, ktorú dala po troch dňoch od narodenia na adopciu a odvtedy o nej nič nevedela.

„Keď vezmem tú fotku a pozerám sa na ňu zblízka, cítim náhlu túžbu, i keď neviem presne opísať prečo. Bola by som radšej členom tejto rodiny?“

Práve pohľad do mysle Marion a Kirby zbytočne spomaľoval tok dialógov medzi postavami. Na jednej strane niečo povedali, v zápätí si mysleli pravý opak, často mali sami v sebe chaos alebo podliehali tajomným predtuchám, ale predovšetkým – všetko museli detailne opisovať. Keď sme už pri tom, práve tajomstvo (alebo skôr niekoľko tajomstiev) malo byť tým motívom, ktorý celú knihu pozdvihne a udrží čitateľa v napätí. Nestalo sa tak. Dej sa odvíjal prvoplánovo od začiatku do konca. Pristihla som sa pri tom, že čítam ďalej len preto, aby som bola voči knihe fér, pretože o nej musím napísať. A tiež zo zvedavosti či predsalen nedôjde k nejakému zvratu. Bolo pravdepodobné, že do konca knihy na mňa čakala už iba nuda v podobe predvítateľného deja, ale stále som jej dávala nádej.

„Potom, keď sa na kalifornskej oblohe ukázali prvé záblesky tlmenej ružovej, natiahol sa ku mne, chytil ma za ruku, posadil si ma na kolená a pobozkal ma tak, ako ma už roky nikto nepobozkal. O niekoľko minút sme si povedali dobrú noc, potom sme sa zasmiali a povedali si dobré ráno. V priebehu niekoľkých týždňov sme už boli považovaní za pár.“

Nápaditým prvkom bolo striedanie kapitol – jednu nám vyrozprávala Marian zo svojho dospeláckeho pohľadu, potom zase Kirby, z toho svojho teenagerského.

Nedá sa povedať, že by boli hlavné postavy vykreslené úplne nesympaticky. Mali svoje svetlé chvíľky a drobné zaujímavé črty. Asi dve alebo tri zaujímavé črty. To je na tristostranovú knihu málo. Ich povahy pripomínali článok zo ženského časopisu na tému: čo muži na ženách nenávidia. Večné vracanie sa k minulosti, neustále pochybovanie o sebe a o svojich rozhodnutiach, chaos v myšlienkach, dramatizovanie bežných situácií, citové vydieranie, emocionálnu labilitu a otŕčanie prstenníka, na ktorý by v pohode vošiel superluxusný snubný prsteň. Mladšia hlavná hrdinka je taktiež ako vystrihnutá z amerického seriálu – na povrchu drsná a vnútri krehké dieťa. Nechýba ani zopár princov Krasoňov, na prvý pohľad dokonalých. Pri druhom pohľade sa niektorí premenia na žaby, aby tí skutoční princovia vynikli ešte viac a poskytli voľný priechod utopistickým predstavám veriacich vo večnú lásku.

Nápaditým prvkom bolo striedanie kapitol – jednu nám vyrozprávala Marian zo svojho dospeláckeho pohľadu, potom zase Kirby, z toho svojho teenagerského. Kirby sa stala svojou samotnou existenciou prepojením medzi dvoma svetmi, dvoma rodinami a dvoma ľuďmi. Zvláda to s prehľadom a bez prehnanej emocionálnej záťaže. V jej veku je totiž dôležité riešiť okrem rozrastenej rodiny i chalanov a vysokú školu.

Ak však ženský román nie je žáner, po ktorom s chuťou siahnete, táto kniha asi nebude vo vašom top 10 rebríčku.

„Po chvíľke sa k nám pridajú Jake a Belinda a nesú obrovskú škatuľu pukancov, vrecko jahodových Twizzlers a takú veľkú Coca-colu, že by sa v nej aj veverička utopila. Belinde slúži ku cti, že plní ďalšiu radu z časopisu: chlapci nemajú radi dievčatká, čo jedia len šaláty.“

Jednoduchý štýl a tiež jednoduché dialógy z tejto knihy tvoria román vhodný do autobusu či iného dopravného prostriedku. Ak sa potrebujete zabaviť, ale zároveň ste v prostredí, kde sa nemôžete dobre sústrediť... alebo ste akurát uprostred skúškového obdobia a hľadáte nejaké odreagovanie – pokojne siahnite po tejto knihe. V takýchto prípadoch neublíži, dokonca poteší. Ak však ženský román nie je žáner, po ktorom s chuťou siahnete, táto kniha asi nebude vo vašom top 10 rebríčku.

Čítané 1225 krát
Viac z tejto kategórie: « Eliza Medený jazdec »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.