piatok, 15 február 2013 00:26

Žiadne prudké pohyby

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)

Keď som sa ešte niekedy v novembri dozvedela, že Matkin vydáva novú knihu, v hlave sa mi spustilo virtuálne odpočítavadlo a v srdci rozihralo asi milión plamienkov. Jeho (či skôr jej) fanúšičkou som od momentu, keď som sa kedysi dávno na internete začítala do vtedy kontroverzných polnočných zápiskov, a tak som sa prirodzene tešila na okamih, kedy budem v rukách opäť raz držať úspešnú príručku a návod na to ako žiť.

Aj Matkin je však len človek. Nemá nadpozemské schopnosti, musí platiť účty a nie každý jeho literárny počin je odsúdený na úspech. Hoci je pre niektorých ten skutočný Matkin mŕtvy a posledné dva tituly boli údajne napísané inou osobou, faktom je, že ironizujúci autor v deviatich kapitolách nerozdáva životné pravdy na počkanie ani žiadne „zmeníme svet“ výroky, ktoré stojí za to si vypísať a nosiť pri sebe v peňaženke ako niečo smrteľne dôležité.

Spisovateľ sa obhájil až fantastickou myšlienkou v závere:

„Žiadne prudké pohyby. Život je šelma a ty musíš ukázať, že sa nebojíš. Ale neukázať, o čo ti ide. Kam smeruješ. Či sa bojíš. Nebojíš sa. Hýbeš sa plynulo. Ladne. Si kráľ. Kráľ džungle. Kráľ čohokoľvek. Kráľ svojho života. A králi sa hýbu vznešene.“

Postavy sú typicky matkinovské: s bizarnými prezývkami a nezvyčajným príbehom, holdujúce alkoholu a príležitostnej depresii, sklamané životom a nespravodlivosťou osudu, snažiac sa niečo, prípadne niekoho zachrániť. V prvom rade seba:

„Som si myslela, či nie si trošku vyhorený, máš tú záchranársku krízu, že zachraňuješ, zachraňuješ a zrazu zistíš, že do riti, kto teraz zachráni teba?“

Čitateľa však poteší nebezpečne predvídateľný happy end s postrehom, že zachraňovať sa navzájom je vlastne celkom normálne.

Achillovou pätou je už ako tradične dej. Hoci sme si pri tajomnom umelcovi zvykli na to, že jeho postavy viac rozprávajú, ako konajú, aj v tomto smere nás, bohužiaľ, sklamal na celej čiare. Dialógy pôsobia nútene a frustrujúco a jeho hrdinovia hovoria len preto, že hovoriť musia. Po sto osemdesiatich dvoch stranách nielenže neviete, o čom to celé bolo, ale ani po silnom ginko čaji si nespomeniete na to, čo tí ľudia vlastne vraveli, čo je v prípade pre mňa, kedysi majstra rozhovorov, smutná realita.

Ďalším slabým miestom je sľubne vyzerajúca záložka knihy. To, „čo som chcela vedieť o sexe, ale nemal mi kto povedať“, som sa nedozvedela ani od ženy s provokatívne odhaľujúcim prsníkom na obálke. Čítanie ma navyše nepohltilo natoľko, aby mi prihorel koláč alebo ušiel autobus a z plánovanej „jednohubky“ sa stal napokon trojdňový boj. (Len žiadne prudké pohyby!)

Matkinov najnovší prírastok bol pre mňa miernym fiaskom a ako sa hovorí v čitateľských kruhoch, „čakala som od toho viac“. Hoci som si pri čítaní oddýchla, kniha vo mne nezanechala žiaden konkrétny dojem a pôsobila len ako výplň medzi dvomi rôznymi činnosťami. Spríjemnila som si ňou čakanie na vlak, spestrila víkendové raňajky, zaspala s ňou v náručí a doplnila svoju policu o ďalšiu zberateľskú trofej. Ak to však takto pôjde ďalej, založím si radšej zbierku poštových známok.

Čítané 2629 krát
Viac z tejto kategórie: « Aj ja teba Jedenásť minút »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.