Čo je tvoje, je aj moje, a čo je moje, do toho ťa nič. Poznáte tieto slová? Pokojne na ne môžete aj zabudnúť, pretože v tejto chvíli pôjde o viac. O naozajstnú literárnu krásu.

Čo vieme o fašizme? Vieme následky, možno nepoznáme teoretické východiská. Ak chcete porozumieť prečo, siahnite po knihe s jednoznačným názvom Fašizmus.

Píše sa rok 2020 a svet sa zmieta v katastrofe. Zasiahla nás epidémia, aká tu jakživ nebola. Padajú vlády (no, aspoň ministri), zdravotnícky personál siaha na dno svojich síl a my všetci nevieme, čo bude zajtra. Naozaj to tu jakživ nebolo?

V histórii našich zemí a regiónov nájdeme skôr lovcov bosoriek ako napríklad lovcov slonov. Avšak lovci šarlatánov?

Olga Tokarczuk je nositeľkou Nobelovej ceny za literatúru, ktorá jej bola udelená v roku 2018. Porota u nej ocenila okrem iného rozprávačskú predstavivosť, ktorej má poľská spisovateľka dobre známa aj u nás, naozaj nadostač.

Biely atrament je atramentom i zmizíkom zároveň. Symbolizuje písanie žien v minulosti, pretože aj keď písali a boli literárne činné, väčšina ich textov bola doslova neviditeľná. Nepublikovaná, stratená v zásuvkách, odstránená zo sveta, spálená. Písali, ale napísané zároveň mizlo.

Zber liečivých byliniek je krásnou a voňavou prácou. Môže sa však stať posadnutosťou a potom už, ako každá posadnutosť, má schopnosť zničiť človeka a jeho život.

Spolok slovenských žien nazvaný podľa slovanskej bohyne Živy, Živena, vznikol v roku 1869. Má teda už viac ako 150 rokov a je zaujímavé, že bolo obdobie, kedy fungoval ako jeden jediný na Slovensku.

Život je zložitý. Áno, aj krásny, veľkolepý, neuveriteľný, no zároveň často bolestivý, plný tajomstva, krívd a strachu. Je šťastím, ak u jednotlivca prevláda prvá verzia...

Najväčším ľudským orgánom je koža. Pokožka. Ak by sme ju nemali, bolo by nám vidno pod povrch, do útrob. Takto nás zahaľuje, chráni, pomáha ukrývať tajomstvá. A zároveň je nesmierne zraniteľná a citlivá.