Poézia nie je štandardným každodenným čítaním. Asi je to tak aj dobré, pretože jej zvláštne čaro by mohlo zovšednieť, čo by bola škoda.

Viola, Silvia, Marika a Drahomíra. Tak sa volali moje rómske spolužiačky na základnej škole. Kedysi bolo prirodzené, že v triedach boli rómske deti pomiešané s tými bielymi, dnes je segregácia oveľa výraznejšia, čo sa podpisuje pod zhoršené vzťahy medzi majoritou a minoritou. Alebo sa mýlim?

Život nám poskytuje mnoho dôkazov, že veci sa nedejú tak, ako si predstavujeme a ako o nich snívame. Občas sú to neuveriteľné náhody, ktoré spletú ľudské chodníčky predtým nepredstaviteľným spôsobom. Niekedy stačí jeden jediný výstrel...

Spisovateľ píše o spisovateľovi, ktorý je synom spisovateľa. Zmätené? Ale kde, nedajte sa odradiť, cena čaká na tých, ktorí dorazia do cieľa. Na poradí nezáleží.

Čo je tvoje, je aj moje, a čo je moje, do toho ťa nič. Poznáte tieto slová? Pokojne na ne môžete aj zabudnúť, pretože v tejto chvíli pôjde o viac. O naozajstnú literárnu krásu.

Čo vieme o fašizme? Vieme následky, možno nepoznáme teoretické východiská. Ak chcete porozumieť prečo, siahnite po knihe s jednoznačným názvom Fašizmus.

Píše sa rok 2020 a svet sa zmieta v katastrofe. Zasiahla nás epidémia, aká tu jakživ nebola. Padajú vlády (no, aspoň ministri), zdravotnícky personál siaha na dno svojich síl a my všetci nevieme, čo bude zajtra. Naozaj to tu jakživ nebolo?

V histórii našich zemí a regiónov nájdeme skôr lovcov bosoriek ako napríklad lovcov slonov. Avšak lovci šarlatánov?

Olga Tokarczuk je nositeľkou Nobelovej ceny za literatúru, ktorá jej bola udelená v roku 2018. Porota u nej ocenila okrem iného rozprávačskú predstavivosť, ktorej má poľská spisovateľka dobre známa aj u nás, naozaj nadostač.

Biely atrament je atramentom i zmizíkom zároveň. Symbolizuje písanie žien v minulosti, pretože aj keď písali a boli literárne činné, väčšina ich textov bola doslova neviditeľná. Nepublikovaná, stratená v zásuvkách, odstránená zo sveta, spálená. Písali, ale napísané zároveň mizlo.