Dej románu je zasadený najmä v slovenskej obci Brežany a odohráva sa počas úžasného 20. storočia. Prečo úžasného? Veď kedy inokedy sa na našom malom Slovensku tak často menili režimy, štátne usporiadania, ideológie a obdobia mieru a vojny? Peter Krištúfek nespísal históriu svojej vlastnej rodiny, ale pozbieral spomienky odinakiaľ a splietol ich do jednej veľkej rodinnej ságy, ktorá bola ovplyvnená svojou dobou.

Peter Krištúfek nespísal históriu svojej vlastnej rodiny, ale pozbieral spomienky odinakiaľ a splietol ich do jednej veľkej rodinnej ságy, ktorá bola ovplyvnená svojou dobou.

Hlavným hrdinom je Adam Trnovský, ktorý sa po smrti svojho otca vracia do prázdneho rodinného domu, ktorý zrástol s jeho existenciou a ktorý ho vždy zvláštnym spôsobom k sebe lákal. Môžu za to aj nájdené kosti na záhrade domu, ktorých záhadu sa snaží vyriešiť. To však nie je to podstatné. Dôležitý je najmä jeho otec, ktorý mal svoje vlastné tajomstvá a ktoré sa odkryli až po jeho smrti. Adašo tak aj prostredníctvom neho spomína na svoj život a rozpráva príbeh rodiny, ktorá bola ako každá iná a predsa svojím spôsobom svojská.

„Ľudia zbožňujú situácie ako z filmu, najmä v malom meste plnom malých ľudí, ktorí malými zostali, aj keď mesto narástlo a napuchlo, rozlialo sa do okolia a dostalo označenie „okresné“, a aj tak zostalo navždy malým mestom. Zakliatym, hrdým na svoju obrovskú malosť a na svoje malé problémy.“

Ironizuje a úsmevným spôsobom, ktorý nikoho neurazí a nenahnevá, poukazuje napríklad na absurdity obdobia socializmu alebo druhej svetovej vojny.

Krištúfek v Dome hluchého pomenúva rôzne neduhy rôznych období. Ironizuje a úsmevným spôsobom, ktorý nikoho neurazí a nenahnevá, poukazuje napríklad na absurdity obdobia socializmu alebo druhej svetovej vojny. Životy ľudí vtedy plynuli vedľa seba, avšak každý svojím vlastným tempom. Okolo niekoho sa história len tak prešmykla a iného zas vtiahla do seba.

„Páter Sávický, okrem iných predností a spisovateľských chúťok, bol aj legendárnym otcovým pacientom – trpel všetkými existujúcimi chorobami, ba občas k nim pribudlo aj zopár takých, čo ešte len budú objavené. ... Na všetko niečo mal. Na bolesť, na nádchu, na vyrážku, na ospalosť, na prílišnú bdelosť, na smútok, na prílišnú veselosť, na skleslosť, na prílišnú skleslosť, na bystrú myseľ a podobne.“

Pri čítaní som sa často s chuti rozosmiala, čo vyvolávalo nepochopenie najmä u ľudí okolo mňa. Dom hluchého sa číta ľahučko a na konci nebudete chcieť, aby sa román skončil. Autor sa naozaj vyhral nielen so slovami, ale aj s celými vetami a kapitolami. Každá jedna postava mala to svoje vlastné čaro a Krištúfek ťažké témy odľahčil svojským humorom, ktorý okorenil celý text.

Každá jedna postava mala to svoje vlastné čaro a Krištúfek ťažké témy odľahčil svojským humorom, ktorý okorenil celý text.

Často sa stáva, že pri čítaní knihy, kde sa často smejete, budete aj plakať. To pre Dom hluchého neplatí. Samozrejme že sú v nej aj nešťastia, ale tie k životu patria. A najmä k tomu v bývalom storočí. História sa často opakuje a ovplyvňuje nás, čím nám dáva možnosť sa z nej poučiť. Takže nezabudnite, keď sa budete nabudúce prechádzať po Štúrovej ulici, v minulosti to možno bola ulica Štefánikova, potom Leninova, neskôr Hitlerova či Stalinova. Jednoducho ako sa to práve vtedy hodilo. Možno v budúcnosti bude Ficova alebo Putinova. Ale to snáď nie... no veď uvidíme.