Stanislava Chrobáková Repar je slovenská a slovinská poetka, prozaička a literárna vedkyňa. V knihe s názvom Bielym atramentom s podtitulom Feministická literárna kritika a gynokritika predkladá slovenským čitateľom výber zo svojich kritík a esejí, ktoré sú venované najmä súčasným slovenským a slovinským spisovateľkám.

Kritiky a eseje venované literátkam.

Práce usporiadané do knihy v dvoch kapitolách vznikali v priebehu dvadsiatich rokov a boli publikované v rôznych literárnych periodikách. Nejde však o staré texty, tie ostatné sú datované v roku 2020. Autorka však pri ich písaní neuvažovala pôvodne o tom, že budú zhromaždené a vydané v jednej publikácii.

„Dalo by sa povedať, že v popredí tejto knihy a diel, ktorým sa venuje (...), je problém marginalizovaných identít. Spisovateľky, poetky esejistky, ale i vedkyne a publicistky vnímajú potrebu vytvoriť vo svojich textoch miesto pre zraniteľných, odvrhnutých, poznačených či deklasovaných protagonistov a protagonistky, niektoré prostredníctvom svojich autobiografických žánrov, upozorňujúc na túto dimenziu tak cudzích, ako aj vlastných životov.“

Porovnanie môjho vlastného čitateľského zážitku s tým jej.

Chrobáková Repar sa venuje skúmaniu literárnych diel z feministického a postfeministického pohľadu. Pri čítaní tejto knihy je preto nevyhnutné mať za sebou základnú znalosť feministickej terminológie, aby sa človek v prečítanom nestratil. Ešte lepšie je, ak pozná diela, o ktorých autorka píše. U mňa to bolo tak pol na pol. Rozoberané slovinské spisovateľky nepoznám a aj keď všetky naše, slovenské, áno, nemám prečítané všetky ich diela.

Napriek tomu bola pre mňa táto kniha prínosom, aj keď, musím sa opakovať, najmä v prípade, keď autorka recenzovala a rozoberala texty, ktoré mi boli známe. Vtedy som si mohla porovnať svoje vlastné poznatky z daného textu s tými jej, tvorenými na vedeckom a odbornom základe. Fungoval „aha“ princíp (aha, takto to bolo myslené alebo aha, ja som to pochopila inak).

„Nie je v našej kompetencii rozhodnúť, kto vlastne píše a nami a našimi životmi zapĺňa i zapaľuje biely zvitok papiera v tme pred sebou. V Haugovej poézii je však tento rukopis výsostne básnický. Médium zmedovelo v symbióze: autorka prináleží poézii, poézia autorke a táto ich ,odovzdanosť je konečná´.“

Frida Kahlo ako jediná neliterárna zástupkyňa.

Viacero svojich kritík a reflexií venovala Etele Farkašovej, Mile Haugovej či Oľge Tokarczuk. Posledná menovaná je dôkazom, že v knihe sa nachádzajú aj texty reflektujúce písanie nielen slovenských a slovinských spisovateliek. Sú tam aj iné a iní. Opakujúce sa mená však potvrdzovali Chrobákovou Repar pripisovanú vysokú úroveň písania spomínaným autorkám. I keď niektoré jej texty vznikali doslova na objednávku – že si ten ktorý literárny časopis u nej vyžiadal recenziu konkrétneho knižného textu.

K najrozsiahlejším kapitolám patrí rozbor diela Kate Bolick Jej vlastný život, ktorú na Slovensku vydalo vydavateľstvo Inaque a ktorej recenziu nájdete aj na citaj.to. Venovala sa však aj Fride Kahlo, ktorá je v tomto prípade jedinou reprezentantkou neliterárneho sveta, hoci autorka rozoberá knihu, ktorá bola zostavená z jej listov.

Slovenské vydavateľstvo Aspekt, v ktorom kniha Bielym atramentom vyšla, je feministickým vydavateľstvom, ktoré sa zameriava predovšetkým na tvorbu spisovateliek. Vydáva pôvodnú slovenskú ale aj prekladovú literatúru. Vďaka Aspektu sa na Slovensko dostávajú problematické témy, o ktorých sa v spoločnosti hovorí málo (aj keď sa situácia postupne mení): týranie, vlastná identita, spoločenské roly, zaužívané stereotypy, moc patriarchátu. Niektoré diela sú „čitateľnejšie“, niektoré sú náročnejšie. Bielym atramentom patrí do druhej skupiny, mali by ju však poznať najmä tí a tie, ktorí a ktoré sa rozboru literárnych diel venujú profesionálne či aspoň poloprofesionálne.