Milan Zelinka je pán spisovateľ. Na konte má 16 kníh, tá zatiaľ posledná s názvom Blízke diaľavy mu vyšla v roku 2018. Je spisovateľom, ktorý zachytáva realitu. Jeho hlavným protagonistom sa možno nič zázračné neudeje, no on dokáže stvárniť aj všednosť tak, že čitateľ má pocit dobra pri srdci.

Dokáže stvárniť všednosť tak, že má čitateľ pocit dobra pri srdci.

Blízke diaľavy z tejto charakteristiky jeho tvorby nevybočujú. Aj tu sú tými najdôležitejšími osobami jednoduchí ľudia. Boriaci sa s každodennou rutinou života, snažiaci sa naplniť svoje sny, žijúci najlepšie, ako to dokážu. Hoci sa im práve to žitie darí často najmenej, a tak sú jeho poviedky na prvý pohľad často smutné, hoci v nich nechýba ani irónia a humor.

„Pravda, nijako by som nemohol povedať, že kosenie trávy ručnou kosou je pre mňa ľahká robota... Práve naopak... Náramne sa pritom potím, nepokosím ani dva riadky, a som mokrý ako myš. Svokra tvrdí, že sa potím naschvál, aby som celému svet ukázal, aký mám pri nej ťažký život.“

Kniha obsahuje deväť poviedok, ktoré sa od seba navzájom odlišujú dĺžkou, spracovaním i témou. Hlavným hrdinom je napríklad malý chlapec, ktorý túži po kapitálnom rybárskom úlovku, hoci si zároveň vysníva, že ryba bude zázračná a splní mu tri želania – aj keď by stačilo len jedno, aby otec neodchádzal za prácou na dlho mimo domova a aby teda rodina fungovala ako rodina.

Trefne odzrkadľuje problémy dnešnej spoločnosti.

Môžeme povedať, že hneď v úvodnej poviedke nastoľuje Zelinka závažný sociálny problém, naštrbenie fungovania rodiny kvôli nutnosti pracovať ďaleko od domova. Hoci práve tento príbeh vznikol dávno a je zasadený do dôb minulých, trefne odzrkadľuje aj dnešnú skutočnosť.

V jeho tvorbe je badateľná dôležitosť súrodeneckých vzťahov. V knihe sú hneď dve poviedky, ktoré sú postavené na vzťahoch medzi súrodencami. V prvom prípade ide o dvoch bratov, medzi ktorými však narobí rozbroje alkohol, v druhom prípade o dve sestry, kde je vzťah narušený psychickou chorobou jednej z nich.

Rovnako dvakrát zasadil autor do neveľkého diela aj jednu zo svojich obľúbených foriem – poviedku či príbeh písaný ako list. Jedna skupina listov je venovaná Klaudii a ostatným dievčatám zo súboru (ide o folklórny súbor), druhá skupina učiteľkám, ktoré dochádzajú učiť do obecnej základnej školy z neďalekého okresného mesta.

„Akonáhle sa niekde na zemeguli zjaví v ľubovoľnej podobe dobro – okamžite sa v jeho blízkosti objaví aj sám rohatý z najhlbšieho pekla a to len preto, aby konanie dobra znemožnil. A ak sa mu to náhodou nepodarí, aby aspoň spochybnil mravný profil toho, kto sa dobre pokúša konať.“

Odhaľuje vnútorné pohnútky konania človeka.

Listy v tomto prípade vo všeobecnosti vyjadrujú najmä obdiv a úctu voči folkloristom a učiteľkám, keď obe skupiny robia niečo, čo spoločnosť povyšuje. Nielen spievajú, ale zachovávajú kultúrne dedičstvo. Nielen učia, ale odovzdávajú deťom kus seba, svojho času, svojej lásky. Oba listové príbehy sa čítajú veľmi dobre, pozitívny vzťah pisateľa prejde nenápadne a potichučky na čitateľa. Aspoň v mojom prípade to tak bolo.

Milan Zelinka píše už viac ako 40 rokov. Jeho prvotina, tiež zbierka poviedok pod názvom Dych mu vyšla v roku 1972, zatiaľ posledná kniha Blízke diaľavy v roku 2018. No už v tej prvej spomínanej, ktorá však bola zároveň aj pokusom o čiastočne experimentálnu tvorbu, je badateľný Zelinkov rukopis. To, čo mu je najbližšie, tomu ostal verný v celej svoje tvorbe. Odhaľovaniu vnútorných pohnútok obyčajnej ľudskej duše.