Zmení sa niečo, ak to nie je rieka, čo vnímame, čo túžime spoznať? Čo ak to, čo nám tečie pred očami, nie je mohutný prúd vody, ale o nič menší prúd života? Možné odpovede prináša v najnovšom románe dobre známy slovenský autor Peter Holka. Tečúca rieka v Ohybe rieky však nereprezentuje život jedinca, resp. len jedného človeka, ale ide o prózu, ktorá približuje životné peripetie hneď troch generácií mužov, otcov a synov.

Ide o prózu, ktorá približuje životné peripetie hneď troch generácií mužov, otcov a synov.

Okrem krvi, ktorá im koluje v žilách, ich spája prostredie, s ktorým sú spätí a množstvo iných spoločných čŕt. Názov románu naznačuje, že autor nechce vytvárať kroniku, ktorá zachytí podrobnosti z rodinných životov naprieč generáciami, ide skôr o fragmenty – ohyby rieky – ktoré istým spôsobom poznamenali a pozmenili ďalšie smerovanie protagonistov – zmenili smer toku.

„Tá rieka života by sa nemala nikdy definitívne prerušiť. Aký zmysel by inak malo všetko ľudské pechorenie? Všetko ohromné úsilie predchádzajúcich generácií, našich otcov, starých a prastarých otcov, až kamsi po jaskynných ľudí, čo vyliezli u noci čias na svetlo. Nijaký.“

Samotný dej je literárnou mystifikáciou rozdelenou do troch častí, v ktorých nás traja rozprávači oboznamujú so svojimi výhrami i prehrami. V prvej časti sa dozvedáme o pobyte starého otca Štefana Holku na nútených prácach v Nemecku počas 2. svetovej vojny. Jeho rozprávanie je akoby determinované situáciou, v ktorej sa ocitol. Život sa mu redukuje na prežívanie, v ktorom dostávajú voľný priechod pudy a ich uspokojenie. Zároveň premýšľa a komentuje vzniknuté pomery. Hoci ide o hraničnú situáciu, Holka dokáže rozprávanie prešpikovať množstvom vtipných narážok a bonmotov. Komická je už situácia, v akej rozprávanie začína. Starý otec – rozprávač – je totiž po smrti a okrem spomínania dokáže s humorom reagovať na všetko, čo sa okolo neho odohráva.

Rozprávanie prešpikované vtipnými narážkami a bonmotmi.

„... ostane tu môj syn Janko s nevestou Irenkou a ich dcérka a moja vnučka Elenka aj ich syn a môj vnuk Peter. Ten to raz všetko pravdivo zapíše, rozumie sa, ak sa stane tým Fowlerom a nie niekým iným, napríklad doktorom, pretože niekedy sme aj tým, čím vôbec nechceme byť.“

Druhú časť chronologicky tvorí rozprávanie jeho syna Petra. Už je dávno po vojne, no režim, v ktorom sa vďaka príbehu ocitáme, má iné, nemenej ľahké úskalia. Vytvára sa pred nami pavučina vzťahov, v rámci ktorej spoznávame bežného človeka svojej doby. Počas čítania sa vám opakovane pred očami zahompáľa obľúbený háčik autorskej mystifikácie. Posledná časť je rozprávaním najmladšieho v rade hrdinov Ohybu rieky, starnúceho spisovateľa tráviaceho voľné chvíle so svojom mladou partnerkou. Počas chvíľ zaháľania sa sám raz spochybňuje, raz si dodáva sebavedomia, raz kypí životom a inokedy je zas otrávený. Pritom veľa premýšľa a veľa sa miluje.

„Nech mi však hovorí ktokoľvek a argumentuje čímkoľvek, svoj život si ukradnúť nedám; nikto ma nepresvedčí, že som žil zbytočne, nebodaj úplne zbytočne. Nie, nežil som zbytočne ani ja, ani moja generácia. Ale na to, aby niekto aspoň ako-tak pochopil predchádzajúce obdobie, treba aj dobrú vôľu, čistú myseľ a najmä k nemu treba pristúpiť bez predsudkov, bez pohŕdania a bez nenávisti, lebo nenávisť všetko zastiera či zahmlieva.“

À propos, sex. Ten je v knihe prítomný vrchovatou mierou a v rôznych podobách, nech ide o ktoréhokoľvek z rozprávačov. Niekedy ide o zaujímavé dobrodružstvo, inokedy o všednú povinnosť. Dôvody sú rôzne. Inštinkty, láska, žiadostivosť, bezmocnosť... Sex jednoducho patrí k životu, nevynímajúc ten literárny, nemôžem sa však ubrániť pocitu, že množstvo sexuálnych scén pôsobí samoúčelne a neproduktívne. Akoby len zapĺňal miesto. V živote/v knihe? To nechám na vás.

V prístupe k životu je Holka fér.

Jednotlivé časti románu sú prerušené tromi pomerne krátkymi intermezzami, v ktorých sú zaznamenané spomienky žien, ktoré vstupovali do životov hlavných protagonistov a viac či menej s nimi prežívali ich radosti i poklesky. Intermezzá pritom často pôsobia všedne, od spomínania babky na prežitý život, cez rodičovské starosti a recepty matky, až po mailovú korešpondenciu spisovateľovej mladej lásky Zuzky. Napriek spomínanej všednosti sú to možno najdôležitejšie časti románu.

V prístupe k životu je Holka fér. Nič nám nepodsúva, nič nám nenaznačuje, o ničom nás nepresviedča. Rozpráva len príbehy 20. storočia a necháva na nás, aby sme si urobili obraz a názor sami. Môžeme na jeho postavy ukazovať prstom, môžeme sa im smiať, môžeme ich súdiť a pohŕdať nimi. Nesmieme však pri tom zabúdať na to, že sa vlastne smejeme sebe samým, poukazujeme na svoje vlastné hriechy a pohŕdame vlastnými pokleskami. Takí sme a taký je život. Zaujímavý vo svojej banálnosti. Vždy iný a vždy rovnaký. Ak je riekou osud ľudstva, tak naše životy sú len drobnými ohybmi tejto rieky. Ohyby vždy rovnaké a vždy iné. Ohyb rieky Petra Holku stojí za preskúmanie.