Meghan Daum je viac ako desať rokov komentátorkou v novinách a dvakrát takú dlhú dobu píše osobné eseje. Esej sama o sebe je pomerne náročný literárny útvar a to nielen pre spisovateľov, ale aj pre čitateľov. V prípade knihy Nevysloviteľné a iné konverzačné témy však platí, že výnimka potvrdzuje pravidlo.

Desať výsostne osobných tém.

Spomínanú knihu tvorí desať textov, ktoré predtým nikdy a nikde zverejnené neboli. Sú výsostne osobné, sú na témy, ktoré autorku zaujímajú. Ich podaním svetu odhaľuje svoje vnútro, prežívanie intímnych záležitostí, o ktoré sa rozhodla podeliť s inými ľuďmi. A hoci sú to eseje, tým, že sú zamerané na vybrané problémy ľudského života, sú veľmi čitateľné a pochopiteľné. Nejde o to, či s nimi bude človek úplne súhlasiť. Cieľom je rozmýšľať.

„Množstvo ľudských skúseností prichádza s predpripravenými, predpísanými emocionálnymi reakciami. Chcela som zistiť, prečo sa tak často cítime previnilo, či dokonca zahanbene, keď veľké (a niekedy aj malé) udalosti vo svojom živote neprežívame tak, ako ,by sme ich prežívať mali´.“

Komunikácia je jednoducho základ medziľudských vzťahov. Aj keď to asi všetci vieme, mnohí z nás s tým majú problém. O vnútornom prežívaní nerozprávame. V zbierke desiatich esejí Meghan Daum rozpráva vlastne o tom, ako si zamotávame a komplikujeme životy tým, že nedokážeme veci pomenovať pravým menom, nehovoríme o nich, prípadne sa tvárime, že vôbec neexistujú.

Komunikácia je základ medziľudských vzťahov.

Matkovražda
V prvej eseji sa autorka venuje vzťahu dcéry a matky, ako aj matky a starej matky. Je veľmi úprimná, drsná a otvorená zároveň. Obvykle sa tvárime, že určité vzťahy sú v poriadku, alebo aj keď dôjde k tomu, že si deti a rodičia nevedia nájsť k sebe cestu, málokedy je tento fakt témou spoločenských večierkov. Možno nevieme presne, čo povedať, možno sa hanbíme. Ona nie. Pomenúva veci realistickými menami, aj keď je to šokujúce. Aspoň pre mňa bolo.

„Približne pätnásť rokov, od svojich osemnástich do tridsiatich štyroch som sa pri každom kontakte s matkou snažila nejakým spôsobom presekať cez džungľu jej netolerovateľnej afektovanosti. Napríklad sa mi zdalo, že rozpráva, akoby ju téma rozhovoru vôbec nezaujímala, a tak skôr imituje človeka, ktorého to zaujíma. Vždy som mala pocit, že jednoducho nevie, ako byť.“

Svoju rodinu vníma ako zoskupenie cynikov, nešetrí nikoho. Je neskutočne trúfalé povedať nahlas, že sa hanbíme za mamu, alebo že je klamárka. Tento jej spôsob pomenovania faktov som pri čítaní obdivovala a aj preto bola táto esej pre mňa najsilnejšou, najvážnejšou, najpodnetnejšou. Čítala som ju veľmi pomaly, plná otáznikov, či bude celá kniha taká.

A pritom jej mama zomierala. Niekoľko posledných mesiacov, ktoré spolu matka a dcéra strávili s vedomím blížiaceho sa konca, odzrkadľovalo celý ich vzťah. Založený na približovaní sa a cúvaní, vedomých neprávd, zakrývaní si očí pred realitou. Aj keď to robila len jedna z nich.

Pomenúva veci realistickými menami, aj keď je to šokujúce.

Ostatné
Ďalších deväť esejí malo témy rôzne, písala otvorene o sexualite a o tom, ako sa v určitom období hľadala a aj štylizovala do roly, hoci vedela, že v nej nie je úprimná; bez škrupúľ rozoberala svoje potenciálne materstvo či skôr ne-materstvo a absenciu túžby mať deti, o ktorej sa hovorí, že je vlastná každej žene – nie je; ale nevyhýbala sa ani úsmevnejším zamysleniam.

„Varenie ma napĺňa hrôzou a dokážem ju opísať len ako absolútny súčet všetkých negatívnych pocitov, ktoré som k sebe kedy pocítila. Zoberte si moju chronickú netrpezlivosť, vydeľte ju prirodzenou lenivosťou a vynásobte to silou mojej sebanenávisti.“

V prvom texte je zomieranie matky rámcom na preniknutie do ich vzťahu. V poslednom texte takmer zomrie ona, čo vedome prežije vlastne až vtedy, keď sa z nečakane prudkej a život ohrozujúcej choroby dostane, čím z knihy vytvorila uzavretý celok.

Je samozrejmé, že v textoch iných ľudí nás oslovuje najviac to, k čomu my máme najbližšie, alebo čo nás samotných trápi. V desiatich esejach Meghan Daum vydaných v zbierke Nevysloviteľné a iné konverzačné témy si preto každý čitateľ nájde tú, ktorá ho privedie k zamysleniu, po ktorej možno prehodnotí svoj vlastný, podobný životný príbeh. Záruky na správny život neexistujú. Je však možné načerpať inšpiráciu v životoch iných. A v knihách, ktoré potom o tom napíšu.