Potopené duše. Už ten názov je poetický. To, čo je schované za ním, možno menej, ale aj o to ide. Metaforické meno ukrýva samo v sebe dvanásť ďalších mien. Aj keď by som smelo povedala, že trinásť, pretože by som nerada z výbornej spoločnosti vylučovala zostavovateľku publikácie.

slovenské poetky z prvej polovice 20. storočia

Andrea Bokníková predstavuje vo vizuálne nádhernej knihe slovenské poetky z prvej polovice 20. storočia. Vybrala si dvanásť mien/ľudských osudov/literárnych talentov. Slovenskej poézii a jej predstaviteľom a predstaviteľkám sa venovala i vo svojich predošlých dielach, toto je však charakterom ojedinelé.

„Je cesta ďaleká a nieto zmilovania,
je pochybená a ver´, nieto návratu.

Dni naše všedné sú, bez šťastia pousmania,
bez vznetu bôle sú, bez žiaľu záchvatu.
Žijeme život márny.“

S  tvorbou zväčša skončili, keď sa zmenil ich spoločenský status.

Vďaka nej máme možnosť zoznámiť sa s tuctom relatívne neznámych slovenských poetiek narodených v rokoch 1884 až 1910. Všetky mali literárne ambície i talent, písaním dokázali zaujať kritikov a osloviť čitateľov. No okrem toho, že väčšina z nich upadla do zabudnutia, ich spája aj to, že so svojou tvorbou zväčša skončili, keď sa zmenil ich spoločenský status. Vydaté ženy tej doby mali iné starosti (a povinnosti) ako písať básničky...

Našťastie existujú ľudia objavujúci schované poklady. Človekom – objaviteľkou je i Andrea Bokníková, ktorá do publikácie Potopené duše pretavila svoju niekoľkoročnú prácu. Ani si nedokážem predstaviť, koľko úsilia, koľko námahy za tým bolo! Nám stačí už len otvoriť si bielu knižku a začítať sa. Do textov ponechaných v pôvodnom jazyku i štýle, ktoré ak musela zmeniť, spôsob i dôvod vysvetlila v edičných poznámkach.

„Krv západu schne noci na ústach
plachetka tichá líha na polia
Oblaky večerné vtáci ohniváci
vás ľudské žiale nebolia
Mňa ešte hej A hustne trpký strach
pod javormi snenia v jahodisku básní
Môj spev sa potkýna jak voda na skalách
Sú márne tvoje farby Len zhasni nebo zhasni“

Každá z vybraných autoriek je predstavená v krátkom medailóne, stránky venované jednotlivým poetkám obsahujú ich životopisy, prierez tvorbou, fragmenty listov či spomienok. Máme tak možnosť vidieť a pochopiť aj pozadie tvorby jednotlivých poetiek. Básne tu zverejnené zostavovateľka nachádzala v dobových periodikách, rukopisoch a strojopisoch, ktoré jej poskytli rodinní príslušníci alebo Slovenská národná knižnica v Martine.

Knižka sa nedá čítať ako román, jedným dychom, ten dych tam občas dochádza...

Viaceré zverejnené básne ma silno oslovili. Musela som si ich čítať nahlas, čítať viackrát a stalo sa, že to bolo aj so slzami v očiach. Knižka sa nedá čítať ako román, jedným dychom, ten dych tam občas dochádza a človek potrebuje na chvíľu pauzu. Len preto, aby sa do veršov a zápisov o živote dvanástich žien ponoril opäť.

„Dorástol špľachot príboja
na mŕtvy oblok prázdnej dlane
Prečo sa ma i sny boja
keď klesám láskou padám na ne
V lekníne mohýl zastretá
k žertve si nesiem mladosť laní
čelom sa spustí roleta
biela jak prosba povolaných (...)“

Jednou z poetiek, ktorých tvorba ma prinútila symbolicky zastať a pozrieť sa na svet okolo seba a hlavne na ten svoj, čo je vnútri každého z nás, ešte raz, bola Henny Fiebigová. Autorka, ktorej meno som jakživ nepočula. Patrí k tým, s ktorými sa zostavovateľka dokonca stretla a rozprávala, a tak o jej živote a tvorbe mohla počuť z úst tých najpovolanejších, samotnej Henny. Rovnako ako všetky ostatné, aj ona písala pod pseudonymami a verše uverejňovala vo vtedajších časopisoch.

Potopené duše to je 12 ženských mien. Tucet osudov, o ktorých sa v škole nenaučíte. Boli to slovenské poetky, ktoré oslovovala príroda, spoločenské dianie i vzťahy a svoje videnia a cítenia premietali do veršov. Publikácia, ktorá vyšla v Knižnej edícii Aspekt v rade Čítanka, tak aspoň čiastočne zapĺňa pomyselné biele miesto v slovenskej literatúre. Jej zostavovateľke preto skladám nemý hold.