Mladá autorka Olga Grjasnowa predstavuje presne tú generáciu, ktorá je doma kdekoľvek na svete a súčasne aj nikde. Jej debutový román je odrazom jej života a môžeme v ňom nájsť najmä autobiografické prvky. Rovnako ako hlavná hrdinka Maša, aj ona ako malá musela utiecť z domoviny kvôli spoločenským, politickým a náboženským nepokojom a presťahovať sa do Nemecka.

Maša predstavuje vzdelaného, rozhľadeného a večne hľadajúceho jednotlivca. Žije vo veľkom meste a v krajine, ktorá je poznačená multikulturalizmom. Rozpráva niekoľkými jazykmi, končí školu a pripravuje sa na prácu prekladateľky. Relatívny pokoj života preruší zranenie jej priateľa Eliasa, ktoré bude mať fatálne následky nielen preňho, ale aj pre Mašu a pre jej smerovanie. Zistí, že Elias bol pre jej život dôležitejší, ako si pripúšťala. Presťahuje sa na Blízky východ do Tel Avivu, kde sa dostane do priestoru, v ktorom náboženstvo a politika oscilujú silnejšie ako v Nemecku, v strete mnohých kultúr.

román je odrazom jej života a môžeme v ňom nájsť najmä autobiografické prvky

Rýchla doba, všetko rýchle

Pri románe Rus je ten, ktorý miluje brezy som mala pocit, akoby predstavoval všetko to, o čom čítame a počujeme, len z bližšej perspektívy. Jeho jazyk je surový, ale nie vulgárnym a nepríjemným spôsobom. Prináša obraz života takého, aký je. Hneď na začiatku som sa rýchlo zžila s hlavnou postavou. To, že autorka sa sústredila na prostredie, ktoré jej je bytostne blízke, spôsobilo, že príbeh a postavy boli silne autentické a uveriteľné. Rovnako, ako sa menil Mašin život a ako rýchlo plynul, tak rýchlo sa aj prevracali stránky, menilo sa tempo deja, avšak nie takým spôsobom, ktorý by mal negatívny dopad na vnímanie jednotlivých súvislostí. Román je odrazom súčasnej doby a zobrazuje nielen jeden konflikt vo svetovom meradle, ale takisto aj konflikt vnútri jednej osoby.

zobrazuje nielen jeden konflikt vo svetovom meradle, ale takisto aj konflikt vnútri jednej osoby

„Po čom som túžila, bolo dôverné miesto. Vlastne som si o dôverných miestach nemyslela nič – pri pojme vlasť sa mi stále vynáral pogrom. Po čom som túžila, boli dôverní ľudia, lenže jeden z nich bol mŕtvy a tých ostatných som viac nezniesla. Lebo žili.“

Tento román nie je z tých, ktoré aj v realite využívajú prvky mystiky. Pri čítaní budete mať pocit, že dostávate niečo viac a že autorka sa nespoľahla na mainstreamovú tému, ktorá by pritiahla konkrétnu cieľovú skupinu. Mám pocit, že určený je pre všetkých, ktorí majú aspoň trocha pootvorené oči voči svetu a voči ostatným ľuďom, ktorí sú istým spôsobom odlišní a tým pádom vzbudzujú neoprávnenú nedôveru. Ťažšiu atmosféru vykryla majstrovským jazykom a atraktívnym štýlom písania, ktorý neprekáža, nie je vtieravý a nepôsobí umelo (dojem trošku, v minimálnej miere, sem-tam kazí len slovenský preklad, nie však vo svojej podstate, ale vďaka pôsobeniu grafických škriatkov).

je určený pre všetkých, ktorí majú aspoň trocha pootvorené oči voči svetu

Tá knižka s tým zeleným lístkom na obale

Kniha sa číta dobre a každou kapitolou prináša niečo nové, čo dokáže prekvapiť. V niektorých miestach vyžaduje od čitateľa istú úroveň asociácie, avšak benevolentná je v tom, že v závere nájdete vysvetlivky k jednotlivým reáliám a doslov Michala Hvoreckého, v ktorom sa vyjadruje k autorke a aj k jej tvorbe a k súvislostiam, v ktorých vzniká.

Ak máte chuť na literatúru s pridanou hodnotou, pri ktorej sa budete cítiť v istom zmysle múdrejší, vyskúšajte tohto Rusa, ktorý záhadne miluje brezy. Ja som sa vďaka nemu zoznámila s mladou autorkou, o ktorej chcem počuť určite viac a ktorej tvorbu chcem aj naďalej sledovať.

„,Ako vyzerajú Nemci?´
,Nemám potuchy.´
,A Rusi, ako vyzerajú tí?´ opýtala som sa ho.
Pokrčil ramenami, povedal. ,Ako ľudia, ktorí milujú brezy.´“