Často o nás Slovákoch hovoria, že sa bojíme a máme radi zaužívané tradičné veci. Michaela Rosová, autorka románu Hlava nehlava, je tiež Slovenka. A predsa sa nebála, vo svojej tvorbe zaexperimentovala a vyšlo z toho to, čo z toho vyšlo. Text, ktorý je iný, zvláštny, chaotický, a napriek tomu dáva zmysel. Nielen dejovo, ale aj myšlienkovo. A tie myšlienky sú teda pestré a originálne.

K tomu deju – točí sa okolo dvoch súrodencov – dvojičiek. Dana a Samo, dve rozdielne bytosti, ktoré sú späté neoddeliteľným „twins putom“. Od malička spolu robili všetko, dokonca šli spolu na vysokú školu. Keď si neboli nablízku, navzájom si chýbali, boli nekompletní. A napriek tomuto všetkému ich niečo rozdelilo. Bola to tajomná Janka, ktorá zomrela a jej smrť mala fatálne dôsledky pre vzťah brata a sestry. Dana spomína na Samka, Samko spomína na Janku.

Jednoducho, ako keby ste skutočne niekomu čumeli do hlavy a videli presne postupne jeho ideové pochody.

Smutno-smiešny text je naozaj veľmi hravý. Máte pocit, že len plynie a plynie, neustále sa nabaľuje, striedajú sa v ňom myšlienky. Jednoducho, ako keby ste skutočne niekomu čumeli do hlavy a videli presne postupne jeho ideové pochody. Spočiatku sa môže zdať chaotický a nečitateľný, ale to je len prvotný čitateľský klam. Autorka stupňuje text, pridáva dejové línie a všetko to dáva zmysel. S postavami sa zžijete jednoducho, pretože v podstate sa nachádzate v ich hlavách.

„Sotva ma zbadalo, vyskočilo svižne ako srnka a zvítalo sa so mnou tak srdečne, akoby po dvadsiatich rokoch našlo rodičmi zapretú sestru. Bolo mi z neho na vracanie ako zo všetkého, čo len trochu zaváňa optimizmom – nadšenie je mi skrátka odjakživa podozrivé.“

Páči sa mi, keď má autor svoj originálny štýl a neopičí sa po nikom. A so štýlom písania podobnom s tým, ktorým je skoncipovaná Hlava nehlava, som sa ešte nestretla (azda je mierne podobný s Dominikom Tatarkom, ale to je o inom), takže ho pokojne môžeme nazývať originálnym. Michaela Rosová v texte bohato využíva čiarky namiesto bodiek, čím tvorí jedinečný prúd slov a myšlienok, ktorým zároveň charakterizuje postavy. Na odlíšenie priamej reči nevyužíva úvodzovky, vystačí si naozaj len s čiarkami a bodkami. A bodka! V deji sa vracia do minulosti, opisuje prítomnosť a tvorí tak guláš, ktorý chutí. V niektorých situáciách sa dokonca môžete nájsť, pretože (napríklad) každý má starkú alebo babku, ktorá si ide to svoje a ktorej jedinou životnou filozofiou je nakŕmiť vnúčence do viac ako sýtosti. Autorka aj takéto banálne udalosti opisuje svojsky a hravo.

V deji sa vracia do minulosti, opisuje prítomnosť a tvorí tak guláš, ktorý chutí.

„Moja dobrá babka. Babôčka. Čo asi teraz porába. Na podvečerné hovory so sliepkami je priskoro. Možno je na roli. Odháňa cigánov alebo srnky – svine jenny, šetku fazulku obžrali.
Vieš, Dani – toto vieš, Dani, zaspievala vždy tak isto, ako keby hlasom kopírovala maketu Gerlachu, hore, hop, dolu. Ja to beriem tak, vysvetľuje ochotne, že ak Boh chce, aby som hulila, nedopustí, aby mi rastlinky umreli. A ak nechce, tak mi ich zničí.“

A pretože nič nie je stopercentne ružové, aj Hlava nehlava má svoje drobné neduhy. Tie súvisia s trpezlivosťou a schopnosťou udržať pozornosť. Pretože pri takomto prúde textu ich jednoducho musíte mať. Neraz sa mi stalo, že som čítala a čítala a zrazu som sa musela vrátiť. Každopádne sa s touto knižočkou zžijete, prečítate ju rýchlo a zároveň pomaly. Budete sa smiať a bude vám aj trošku ľúto. Náladu vám však nezlepšia len vtipné udalosti, ale aj milé a výpovedné kresby ilustrátorky Zuzany Šestákovej. Tak ak pôjdete nabudúce do kníhkupectva, pohrabte sa trošku viac a možno objavíte drobnú zelenkavú knihu s názvom Hlava nehlava.

Budete sa smiať a bude vám aj trošku ľúto.