Postav dom, zasaď strom, sploď syna. Dom sa však môže rozpadnúť, strom zahynúť a syn, ten sa môže aj nevydariť. A potom je človek aj tak odkázaný len sám na seba.

Biely atrament je atramentom i zmizíkom zároveň. Symbolizuje písanie žien v minulosti, pretože aj keď písali a boli literárne činné, väčšina ich textov bola doslova neviditeľná. Nepublikovaná, stratená v zásuvkách, odstránená zo sveta, spálená. Písali, ale napísané zároveň mizlo.

Čo budete robiť a kde sa vidíte, keď budete mať 70 rokov? A čo tak 85? Alebo si trúfne niekto na 100? Viete si predstaviť, že napíšete knihu vo veku 89 rokov a nebude to vaša posledná?

Najväčším ľudským orgánom je koža. Pokožka. Ak by sme ju nemali, bolo by nám vidno pod povrch, do útrob. Takto nás zahaľuje, chráni, pomáha ukrývať tajomstvá. A zároveň je nesmierne zraniteľná a citlivá.

Odkedy si vlastne všímame, či sme krásne? Od detstva? Od puberty? Od pätnásteho storočia? Lebo áno, týka sa to najmä žien, hoci ani muži nie sú k svojmu vzhľadu ľahostajní. Tak ako, SME krásne?

Niekedy je kniha na prvý pohľad láskou. Zamilujete sa, roznežníte, túžite sa pritúliť a stráviť spoločný čas v objatí. Medzi knihy, ktoré sa nepochybne najviac dotkli môjho srdca, patrí dielo Potopené duše.

Život nejakého človeka môže byť pre kohosi iného vytúženým snom, no ani splnenie snov vôbec nemusí byť šťastím.

Pred Mimi a Lízou tu boli Danka a Janka. Medzi nimi však existuje na Slovensku ešte minimálne jedna dievčenská kamarátska dvojica. Napríklad Minka a Pyžaminka.

To, čo považujeme za skutočné z hľadiska rodového rozdelenia (muž/žena) nie je nemenné. Aj táto, navonok jasná skutočnosť je zameniteľná.

Ako človek starne, ľudí okolo neho ubúda. Nielen doslovne, ale aj metaforicky. Je čoraz menej tých, s ktorými čosi zdieľa, s ktorými sa môže rozprávať. A pritom je to paradox. Keďže je na svojej životnej púti dlhšie, mal by mať viac spriaznených duší, než mladí ľudia. No svet takto nefunguje.