Zuzana Švecová

Zuzana Švecová

Život je ako špirála. Čo od nás odišlo, sa nám oblúkom, aj keď v pozmenenej forme, opäť vráti. Pred osudom človek skrátka neujde a je úplne jedno, či zmení vizáž, meno alebo krajinu, v ktorej žije.

Keď skončí svet, ktorý poznáme, nastáva apokalypsa. Prežijú len tí najsilnejší. Najsilnejší možno duchom, možno fyzicky. My, knihomoli, by sme asi v takom svete veľkú šancu nemali, čítať však o ňom môže byť zážitkom. Je ním aj kniha Morgan Riceovej Aréna jedna, Otrokáři.

Hovorí sa, že pravda je len jedna. Ale hovorí sa aj to, že každý má svoju pravdu. Tak ako je to vlastne? Koľko právd je na svete? A potom aj – koľko tajomstiev?

Je príbeh iba reprodukovaním skutočnosti? Kedy je to niečo viac ako „rozprávanie dvoch kamarátok“? Čo robí z rozprávania príbeh a čo z príbehu poviedku či román?

Keď som mala 18, bola som úplne obyčajné priemerné dievča. Smiala som sa rovnako často ako som plakala, nebola som ani najkrajšia, ani najmúdrejšia a ani najškaredšia a najhlúpejšia a mala som priateľov. Ľudí, ktorých som mala rada a ktorí mali radi mňa. Aké je to, keď je to inak? Keď má človek 18 a všetkým je absolútne ľahostajný? Možno sa potom čudovať, že rozmýšľa nad samovraždou?

Nové knihy sú krásne, voňavé, lákajú obalom, sú pastvou už aj pre oko. Ja však rada siahnem aj po starých knihách. Poskytujú mi čitateľský zážitok iného druhu. Sú z doby, kedy knihy boli kultivované a „čisté“ a vulgarizmy by ste v nich nenašli ani s vysoko kvalitnou lupou.

Nemám rada ženy, ktoré sa hrajú na slabé, ktoré neustále vzdychajú a achkajú a vždy im treba s niečím pomôcť. Možno tým, že ja taká nie som, mi táto faloš neuveriteľne lezie na nervy.

Má zmysel v dnešnej dobe čítať príbehy, ktoré sú situované do obdobia vojny? Je strach z hroziaceho nebezpečenstva dosť silný na to, aby sme čítali o tom, aká bezútešná situácia bola počas druhej svetovej vojny medzi obyčajnými jednoduchými ľuďmi? Nejdem moralizovať, neviem, či to má zmysel, knihy Alexandra Solženicyna však rozhodne zmysel majú.

O Stephenovi Kingovi pravdepodobne počul takmer každý. Čitateľ, nečitateľ. Je autorom, o existencii ktorého vedia i tí, čo hororom neholdujú. Táto kniha je krásne hrubá, sľubujúca dlhotrvajúce zimomriavky, so zaujímavým obalom. Skontrolovala som, či mám zamknuté, zdvihla som nohy nad posteľ (nikdy neviete, ČO tam skutočne môže byť) a pustila som sa do nej.

Hlavní hrdinovia v detskom veku majú svoje čaro. Všetko prežívajú intenzívnejšie, nič im nie je samozrejmé, mnoho všedností je pre nich zázrakom. Svoj život žijú naplno, často si neuvedomujú následky svojho konania. A to nie je vždy zlé... O to viac, ak je hlavnou hrdinkou dievča s diagnostikovaným autizmom.

Strana 38 z 39