Zuzana Švecová

Zuzana Švecová

Kedy človek stratí ľudskosť? Koľko utrpenia a poníženia zvládneme, kým prídeme sami o seba?

Láska pretavená do obrazu, do portrétu milovanej ženy môže byť putom, ktoré spojí nielen tú jednu dvojicu. Obraz však neprináša vždy len potešenie...

Vraj keď má človek dieťa, pocíti lásku, akú si dovtedy nedokázal predstaviť. Je to láska hlbšia ako akákoľvek iná. Prapodstatná, základná, trvalá. O žiadnej inej sa to povedať nedá.

Chaos v hlave, roztrúsené myšlienky, vety pozliepané jedna na druhú. Takto to vyzerá v našich hlavách. U niekoho len občas, u niekoho pravidelne. Ak do toho vpáli problematický vzťah s jedným z rodičov, psychóza je na svete.

Bolesť môže spôsobiť všeličo. Odchod staršej sestry z domu, zvuky sveta, obdobie zimy. Duševný svet má však šancu všetky tieto bolesti premôcť.

Chuť báť sa je ľudská. Avšak iba v tom prípade, ak svoj strach máte pevne pod kontrolou a rozsvietením svetiel sa ho viete rýchlo zbaviť. Alebo nie?

Hovorí sa, že dejiny píšu víťazi. Čo však v prípade, keď sa o víťazovi hovoriť nedá a všetci sú vlastne porazení?

Najviac nedorozumení vzniká, pretože ľudia spolu nedokážu komunikovať. Viem, o čom hovorím.

Peklo smrdí sírou a všetci čerti majú rohy. Pozor však na diablov v rúchu baránkov!

Sú časy dobré a sú časy zlé. Absolútne zovšeobecniť sa to však nedá.

Strana 37 z 41