Vytlačiť túto stránku
pondelok, 30 júl 2018 17:07

Zabudnuté prípady inšpektora Šétaffyho

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Stroj času sa stal predmetom úvah a snov najrôznejších ľudí. K tomu, aby sme sa vrátili v čase však stačí málo – dobre napísaná kniha o časoch minulých...

Keď sa mi stane, že niekomu spomeniem tzv. „dejiny každodennosti“, vždy zvedavo pozorujem reakciu svojho „pokusného králika“. Ľudia sú zväčša rozpačití, nevedia, čo si majú o tomto termíne myslieť, a mnohí sú presvedčení o tom, že je to nuda. Časť z nich trávi nedeľu popoludní pozeraním Poirota a ani netušia, že sledujú uplatnenie vedomostí o dejinách každodennosti v praxi. Násilie, zločiny, krádeže, vraždy, zábavy, hudba, móda, divadlo, kinematografia, denná tlač alebo aj posedenia pri vínku, to všetko bolo súčasťou života ľudí, ktorí žili dosť dávno na to, aby mali príbehy o nich sépiový „glanc“ a dosť nedávno na to, aby sme sa s nimi mohli nejakým spôsobom stotožniť. Možno sa vám zdá, že slovenské dejiny či dejiny Bratislavy nie sú v tomto smere dostatočne zaujímavé. Osobne si myslím, že ak ste tohto názoru, priam zločinne sa mýlite.

 

Prostredníctvom pomerne tenkej publikácie a množstva príbehov v nej sa prenesieme do ulíc Bratislavy od 20. rokov do konca druhej svetovej vojny.

Prostredníctvom pomerne tenkej publikácie a množstva príbehov v nej sa prenesieme do ulíc Bratislavy od 20. rokov do konca druhej svetovej vojny. Bolo to obdobie kultúrneho, vzdelanostného aj zločineckého rozmachu tohto kozmopolitného mesta. Prípady inšpektora Šétaffyho nám predstavuje jeho vnuk a menovec Jozef Šettáfy či už prostredníctvom vlastného textu, ktorý vytvoril na základe archívnych materiálov, alebo uverejnením úryvkov memoárov kedysi slávneho kriminalistu, pôvodne lesníka zo Záhoria, ktorý sa k svojej kariére dopracoval neočakávane po vydarenej poľovačke, ktorej sa zúčastnil vtedajší policajný riaditeľ. Je zbytočné parafrázovať charakteristiku inšpektora Šétaffyho. V samotnej knihe je stručná a jasná.

Bratislava nebola ešte taká rozľahlá ako dnes a jej celé širšie centrum bolo dostupné aj pešo. Inšpektor Šétaffy nebol kancelársky typ, väčšinu času v službe strávil v „teréne“, komunikoval s ľuďmi a všímal si pozorne každodenný život v meste. Nadväzoval osobné kontakty, spoznával dôležitých ľudí, získaval autentické informácie všímal si naoko banálne súvislosti, ktoré mu však neskôr pomohli vyriešiť mnohé prípady. Mal svoj „revír“ ako na dlani. Tajomstvo jeho úspechu spočívalo v komunikácii, pozorovacom talente a psychológii. Tiež využíval schopnosti a skúsenosti, ktoré nadobudol počas práce v lese. Mal vyvinutú intuíciu a inštinkty lovca.“

Stručné a jasné sú aj samotné príbehy, t. j. krimipoviedky zo „starej Bratislavy“ napísané podľa skutočných udalostí. Niektoré sú skôr smutné, iné miestami komické.

„Tí dvaja sú do seba celí hŕŕ, pomyslel si Šétaffy. Takú romantickú zatýkačku ešte nezažil, najmä v tomto prípade očakával väčšie problémy. A že sa pasák zamiloval do svojej ovečky, to sa vo Vydrici ešte nestalo. Zaskočení takouto melodrámou, detektívi Palimu ani nenasadili želiezka. Nech Rudaš Pali v Maďarsku porozpráva, že tí bratislavskí policajti sú úri fiuk, tí si vedia uctiť poriadneho machra. Árpi držal Paliho pod pazuchou, ale keď sa uberali k Primaciálnemu námestiu, kde bolo vtedy sídlo komisariátu, Pali zrazu šibol za roh rýchlosťou kanónovej gule. Bolo to rýchle a prekvapujúce. Árpi nešiel tam, kam ho nazúrený inšpektor vzápätí poslal, namiesto toho začal kričať: ‚Chyťte hóó...!’ Veľkej blamáži, možno povedať medzinárodnej, zabránil vreckár Feri, ktorý sa obšmietal pri jezuitskom kostole.“

Šétaffyovci nás oboznamujú s radosťami spoločenského života v nej, ale aj so starosťami neuveriteľnej chudoby, z ktorej sa zrodilo mnoho zločincov.

V poviedkach sa toho môžeme dozvedieť o živote v Bratislave naozaj veľa. Šétaffyovci nás oboznamujú s radosťami spoločenského života v nej, ale aj so starosťami neuveriteľnej chudoby, z ktorej sa zrodilo mnoho zločincov – pôvodne ľudí, pre ktorých v slušnej spoločnosti z ekonomických príčin už nebolo miesto. Túto súčasť prvej ČSR mnohí s obľubou ignorujú. Povrchná ignorácia však nemôže vymazať smutnú skutočnosť.

Smutný bol osud schopného a bystrého človeka po druhej svetovej vojne.

 

Smutný bol tiež osud schopného a bystrého človeka po druhej svetovej vojne. Inšpektor Šétaffy skončil po vojne tak ako mnohí z tých, čo mali „charakter“ a „vedeli priveľa“, teda zle. Ale podobný osud mali a budú mať ľudia s týmito „vadami“ asi vždy. Každý režim totiž tvoria ľudia a nech už nadáva ktokoľvek a akokoľvek, na jeho podobe sa tiež podieľajú len ľudia (zväčša domáci), nie abstraktná ideológia, no – a ľudia sú vždy tí istí. To by však nemalo patriť do tejto knihy. Inými slovami, po prečítaní skvelej knihy ma na záver takmer odpálili spomienky vnuka na starého otca, ktoré tvorili takmer výhradne nadávky na minulý režim. Niežeby na to autor nemal právo, ale po poviedkach, ktoré odzrkadľovali brilantný mozog a otvorenú myseľ vyšetrovateľa, mi takto napísaná polokritika a poloúvaha pripadala ako nedôstojná bodka. Tak či tak, čítanie poviedok Šétaffyovcov považujem za kvalitne strávený čas.

Ďaľšie informácie

Čítané 203 krát