Nora, celým menom Leonora, je spisovateľka. Žije sama v malom byte v Londýne. Je zarytá samotárka a dalo by sa povedať, že nikomu nedôveruje. Rada beháva, miluje kávu a so svojím životom je momentálne spokojná. Jedného dňa jej príde e-mail, v ktorom ju akási Flo pozýva na Clarinu rozlúčku so slobodou.

Odchádza na rozlúčku, ktorá sa koná ďaleko v horách, v nepríjemnej presklenej chate.

Clare bola počas školy Norina najlepšia priateľka. No po istom incidente, o ktorom nehovorí, sa už s Clare nikdy nestretla a za svojím doterajším životom urobila hrubú čiaru. Nora dlho nad pozvánkou rozmýšľa, no nakoniec sa nechá prehovoriť a odchádza na rozlúčku, ktorá sa koná ďaleko v horách, v nepríjemnej presklenej chate. Nora je tak na celý víkend uväznená so šiestimi zvláštnymi ľuďmi. A čo je ešte horšie, niekto okrem nej a Clare pozná „veľké tajomstvo“, o ktorom nemal nikto iný vedieť. Atmosféra hustne. Kto príde o život? A prečo?

Pozvanie je skvelým príbehom, no popis na prebale jednoznačne zavádza. Svojou formuláciou navádza čitateľa na myšlienku, že ide o nejaký krvák, alebo horor s masovým vrahom. Túto predstavu ešte viac živí podtitulok na prebale: „Poprechádzaj sa po lese, kým si ešte... nažive.“ Vďaka tomuto popisku a podtitulku, presklenej chate, v ktorej sa všetci prítomní cítia tak, akoby ich niekto, alebo niečo sledovalo, a so psychicky labilnou Flo, ktorá je Clare úplne posadnutá, sa v čitateľovi prirodzene vytvorí predstava dokonalého hororového krváku s naháňačkou o život. Toto však neočakávajte. Dej sa bude vyvíjať trochu inak, no určite to netreba pokladať za negatívum. Nebudem však ani náznakom prezrádzať, čo máte očakávať, pretože nevedomosť a netrpezlivosť nahráva ku skvelému zážitku z knihy. Budete čítať s napätím.

Zo silnej a nezávislej osobnosti sa stáva v spoločnosti Clare roztrasenou, precitlivenou naivkou.

„,Tak potom si sebecká sviňa,´ vyhŕkla. Očervenela a celkom vyzerala ako minútu pred zrútením. ,Clare... Clare je skvelá, nechápeš to? Zaslúži si niečo...´ Brada sa jej chvela.“

Celá skupinka postáv, ktoré sa v knihe objavujú, sú niečím zvláštne a čitateľ im nedokáže dôverovať. Ani hlavná hrdinka Nora nám nie je oporným bodom a nevieme sa s ňou stotožniť. Sprvu sa nám javí sympaticky – je rozvážna, uzavretá, celkom iná ako ostatní. Čím dlhšie však Noru spoznávame, tým menej ju máme radi. Zo silnej a nezávislej osobnosti sa stáva v spoločnosti Clare roztrasenou, precitlivenou naivkou a doslova nás štve, ako so sebou necháva manipulovať. Dištanc od postáv a neschopnosť stotožniť sa s nimi ešte viac umocňuje pocit zvláštnosti, ktorý sa tiahne celým príbehom.

„Spomínam si... spomínam si na auto...ako ma prehodilo cez čelné sklo... a odletela mi jedna topánka.“

Ďalším plusom sú dialógy. Každá z postáv využíva iný jazyk. To znamená, že každá má vo svojom prehovore niečo charakteristické, čím sa oživuje celý text. Autorka výbornou modeláciou dialógov upevňuje dramatickú líniu deja a, ako v každom dobrom príbehu, v ktorom hrá hlavnú rolu tajomstvo a strach, zavádza pomocou nich čitateľa. Raz upodozrievame tú osobu, inokedy tú, alebo nám prostredníctvom rozhovoru medzi dvomi postavami ponúka kúsky skladačky k vyriešeniu. Ak ste však skúsený čitateľ detektívok a trilerov, alebo viete čítať medzi riadkami, určite si po polovičke knihy domyslíte Norine „veľké tajomstvo“, ktoré pred všetkými skrýva a odhalíte aj vraha.

Príbeh je napísaný sviežo, dialógy sú veľmi farbisté a prirodzené.

Vo všeobecnosti Pozvanie odporúčam každému, kto rád číta, či už ide o čitateľa náročného, alebo príležitostného. Príbeh je napísaný sviežo, dialógy sú veľmi farbisté a prirodzené. Dej sa odohráva v dvoch líniách. V prvej, dalo by sa povedať hlavnej, je to víkend v hroznej sklenenej chate, v druhej časti leží Nora v nemocnici a nemôže si spomenúť, čo sa stalo. Druhá línia postupne rekonštruuje a dopĺňa prvú.

„Sklonila som hlavu, nech nemusím pozerať na Clare, a zo všetkých síl som zatínala päste, aby som zahnala nepríjemný pocit na žalúdku a najmä spomienky, čo sa mi jedna po druhej vynárali v hlave. Zrazu som ho mala pred očami, ako leží na svojej posteli krátko po tom, čo sa v školskej jedálni objedol mandarínkami.“

Podľa tejto knihy by sa dal natočiť skvelý film, ktorý by určite uchvátil aj „nečitateľov“ a odporcov knižných trilerov, hororov, kriminálok a detektívok. Mnoho ľudí totiž tvrdí, že tieto žánre a subžánre sú oveľa zaujímavejšie vo filme než v knihe. S čím my, knihomoli, samozrejme, asi nebudeme súhlasiť.