Vytlačiť túto stránku
streda, 24 február 2016 21:51

Cestujem sama

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Dieťa sa po dovŕšení šiestich rokov obyčajne plné očakávania chystá do školy. Spolu s rodičmi si vyberá školskú tašku aj s celým príslušenstvom. Rodičia tieto okamihy prežívajú s ním, sú naň hrdí a najradšej by do celého sveta priniesli správu – moje dieťa ide prvýkrát do školy. Okamihy eufórie však trvajú len do chvíle, kým Oslom neotrasú prípady vraždy malých, šesťročných dievčat – budúcich školáčok.

Vražda sa sama osebe chápe ako násilný, často nepochopiteľný a zbytočný čin. Pokiaľ sa však stane obeťou malé dievča, odeté v šatách pre bábiky, ušitých na mieru, so školskou taškou a učebnicami podpísanými jeho menom a obesené na strome – počet prívlastkov sa rapídne znásobí. Spoločnosť je šokovaná, pobúrená, zneistená, v meste sa šíri strach a panika, rodičia ukrývajú svoje deti, boja sa, že o ne môžu prísť, najmä keď je z čísla jeden, vyrytého na nechte malej obete jasné, že ich bude viac. Možno desať, ako je prstov na rukách.

Čo za zvráteného človeka to musí byť, keď sa vo svojich premyslených skutkoch natoľko vyžíva? Dievčatám neubližuje, stará sa o ne, umyje ich a učeše, vyoblieka, podá narkotikum, len aby necítili, že tentoraz zaspia naveky. Vlna nevýslovnej hrôzy sa zvýši, keď ďalšie dievčatá zmiznú v jednu noc, priamo zo svojej izby, takmer pred očami rodičov. Prečo páchateľ zmenil modus operandi?

Je jasné, že obetí bude viac.

Prípadom je poverená Špeciálna jednotka, ktorú opätovne zostavil popredný vyšetrovateľ Holger Munch. Holger si k prípadu prizve aj talentovanú vyšetrovateľku a dávnu kamarátku Miu Krügerovú (momentálne však psychicky labilnú), ktorú pred rokmi vďaka jej prirodzenému talentu vidieť to, čo iní nevidia, vzal z Policajnej akadémie bez toho, aby ju musela absolvovať. Páchateľ sa však s celým vyšetrovacím tímom hrá ako mačka s myšou, vždy je minimálne desať krokov pred nimi, stopy chladnú a strácajú sa. Keď vyplynie, že obaja, Holger i Mia, sú do prípadu osobne zainteresovaní, a prípad súvisí s nevyriešeným zločinom spred šiestich rokov, pátranie po sériovom vrahovi sa stane ich skutočnou nočnou morou.

Pátranie po sériovom vrahovi sa stane ich skutočnou nočnou morou.

„Walter Henriksen zastal uprostred chodníka, kráčal za psom, no bezvýsledne. Zahodil cigaretu, hlasno zahrešil a pustil sa krížom cez les, tým istým smerom, ktorým pes zutekal. Po pár metroch smerom nahor zostal ticho stáť. Pes ležal úplne pokojne na malej, svetlom ožiarenej vyvýšenine. Vtedy si všimol dievčatko obesené na strome. Hojdalo sa nad vyvýšeninou. Na chrbte malo školskú aktovku a na krku uviazanú ceduľku. Cestujem sama. Walter Henriksen padol na kolená a automaticky urobil niečo, čo mal chuť urobiť, už keď sa ráno zobudil. Povracal sa a rozplakal."

Minulosť sa začne odkrývať a rovnako sa začnú odkrývať aj čitateľovi nejasné náznaky o udalostiach pred týmto prípadom, ktoré viedli k Miiným psychickým problémom a rozpusteniu Holgerovej Špeciálnej jednotky. Holger je vyšetrovateľ telom i dušou, venuje mu celú svoju bytosť, i keď ho práca stála manželstvo a doposiaľ neprekonanú rezervovanosť vlastnej dcéry. Miine schopnosti už tiež nie sú také, aké bývali, prehliada očividné, a vlastnou vinou či nepozornosťou spôsobí ešte väčšie nepríjemnosti, než majú.

O knihe Cestujem sama spisovateľa a hudobníka Froda Sandlera Øiena, ako znie skutočné meno jej autora, sa hovorí ako o „brilantnom nórskom trileri“ a ja bez zaváhania súhlasím. Ide o presne také severské krimi, na aké je čitateľ zvyknutý pri iných, známejších autoroch severnej Európy. Možno menej krvi, sadizmu, no aj tu máme dočinenia s premysleným skutkom, sme nútení premýšľať, ako veci medzi sebou súvisia a hľadáme logický záver. Ako je už pri týchto krimirománoch zo severu zvykom – s čítaním sa nedá prestať. Kapitoly sú pomerne krátke, v žiadnom prípade nenudia, obsahujú presne to, čo majú, žiadne zbytočné omáčky. Majú jasný cieľ nás navnadiť, takže si zbytočne nedávajte predsavzatia typu „ešte jedna kapitola a končím“. Téma je dosť drsná – vražda dievčatka a jeho naaranžovanie na strom ako anjelika – preto by po knihe mali siahnuť čitatelia, čo s podobným žánrom a štýlom písania nemajú problém a znesú viac ako vyšetrovanie bežnej lúpeže alebo daňového podvodu.

Ešte jedna kapitola a končím – pri tomto čítaní rozhodne neplatí.

„Sedelo tam päť bábik, ktoré hojdali nohami. Neboli nové, ani také cool ako jej DracuLaura, ale také starodávne s porcelánovými bielymi tvárami, presne také, aké mala stará mama na povale. Jedna z nich mala dokonca rovnaké šaty ako ona. Bielu sukňu plnú nejakých čipiek, či ako sa to volalo. Vyliezla z postele a vzala si jednu z bábik. Okolo krku mala nejaký papierik. Vedela veľmi dobre, čo je na ňom napísané. Jej meno. Svoje meno vedela prečítať aj napísať.“

Mňa pri Cestujem sama oslovila anotácia (nejako sa neviem prinútiť čítať knihu bez toho, aby som vedela, o čom zhruba bude), bola som zvedavá ako autor túto brutálnu tematiku spracuje a či sa smerom k záveru naplnia moje predstavy o tom, o čo vlastne išlo, prečo k násilným skutkom dochádzalo a či je vinník, ktorého som zhruba v polovici označila za páchateľa, aj naozaj zodpovedný za tieto „vlasydupkomvstávajúce“ skutky.

Ak ste rovnako zvedaví, nech sa páči, Cestujem sama vám pripraví pár hodín napínavého a kvalitného čítania. Nehrozí, že by ste zívali od nudy, no kvalitný spánok v tomto prípade nezaručujem.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Samuel Bjørk
  • Národnosť: nórska
  • Knihu vydalo: IKAR
  • Počet strán: 464
  • Dátum vydania: štvrtok, 26 november 2015
  • Žáner: krimi
Čítané 1245 krát

Súvisiace položky (podľa značky)