štvrtok, 16 máj 2013 19:56

Denník samovraha

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(3 hlasov)

Aké myšlienky sa vynárajú v mysli človeka pred vraždou? A čo samovražda? Nečakajte, že vám dá tento denník návod na to, ako dať za svojím životom dokonalú bodku. Excelentný filmový scenár napísaný podľa skutočného a reálneho života jeho hlavného hrdinu, ktorý sa rozhodol zahrať si svoju životnú úlohu vo svojom najlepšom diele.

Do čítania tejto knihy som sa pustila s istými očakávaniami, ktoré sa mi sčasti splnili, ba dokonca ich aj predčili. Niekoľko prvých strán sa mi čítalo naozaj, ale naozaj veľmi ťažko a pomaly. Pre mňa veľmi filozofický úvod o živote, bytí, prepletený výrokmi a filozofiou významných ruských spisovateľov a mysliteľov.

„Nikdy ste nepocítili, že sa na vás niekto díva, akoby sa vás chcel niečo spýtať? Mne sa to stáva. Zrejme sa ozvala opica. Sedím si sám v pracovni, myšlienky sa túlajú ako ovce na lúke, šklbú trávičku a zrazu cítim na sebe pohľad. Poobzerám sa – a vidím fotografiu.“

Dostávala som sa čoraz hlbšie do jeho hlavy, poznala som jeho myšlienky a pocity, ktoré niekedy tak kontrastovali s jeho konaním.

Hlavný hrdina Vadim, známy ruský scenárista, je zavraždený a jeho najlepší priateľ Maxim Krivošejn sa rozhodne na vlastnú päsť zistiť, kto je za priateľovu smrť zodpovedný. Postupne som sa zoznamovala s Vadimovými priateľmi a známymi, s jeho životom, jeho múzami. Dostávala som sa čoraz hlbšie do jeho hlavy, poznala som jeho myšlienky a pocity, ktoré niekedy tak kontrastovali s jeho konaním.

„Je komické počúvať, ako ľudia spomínajú na svojich priateľov, čo sa pobrali na večný odpočinok, ktovie prečo takmer všetci hovoria prevažne o sebe, nie o nebožtíkovi, ani hnevať sa na to nedá, sú to úbohé samoľúbe bytosti. Mimochodom, ako to povedal pán Puškin? Všetci sú pre nás iba nuly, pretože jednotky sme my.“

Ako ľahko sa môže človek vo svojich najbližších mýliť.

Kniha ma však čoskoro stiahla do víru deja nenápadne, no o to silnejšie. Vadimov najlepší kamarát Maxim s pomocou jeho priateľov a rodiny odkrýva to, v čo ani nedúfal. Myslel si, že Vadima pozná, boli totiž najlepšími priateľmi už od detstva, všetky pády, ale aj slávu prežívali spolu. Ako ľahko sa môže človek vo svojich najbližších mýliť.

„Áno, zvláštne,“ uškrnul sa vyšetrovateľ. „Priezviská bývajú všelijaké. Nejde o meno, ale o človeka.“ „Nemyslím si to,“ pokrútil hlavou Maxim Krivošejn. „Ľudia sa nevolajú len tak. Meno a priezvisko je do istej miery zrkadlom človeka, niečo, čo určuje jeho podstatu... dokonca jeho osud.“

Kniha je písaná retrospektívne, takže spolu s Maximom zisťujeme, kým vlastne jeho najlepší priateľ v skutočnosti bol a kto ho zavraždil, no najmä prečo. Vadim bol scenárista, čo ide ruka v ruke s alkoholom, divokými žúrkami, ženami, peniazmi. Okrem týchto radostí, ktoré život členom vo vysokých kruhoch spoločnosti ponúka, sa Vadim zamýšľa aj nad zmyslom svojho života, čo mu tento život na vysokej nohe dal a čo vzal. A verte, že mu vzal viac, ako by bol ochotný obetovať ktokoľvek z nás.

„Vravieval, že zbabelec, plytký, ničotný človek nikdy nedokáže sám, triezvy a pri zmysloch, urobiť hrubú čiaru. Samovražda je vraj akt obrovskej odvahy.“

Vymyslieť filmový scenár nie je jednoduché, o to zložitejšie je však vymyslieť scenár, podľa ktorého sa budú správať priatelia v skutočnom živote bez toho, aby vedeli, že sú súčasťou niečoho väčšieho.

„Muž sa pred mužom nikdy neobnaží tak ako pred ženou,“ Daria sa opäť pousmiala. „Zrejme preto, lebo si myslí, že je úplne v jeho moci, že je jeho otrokyňa. To má chlap pod kožou, v génoch. Čo sa má ostýchať pred otrokyňou? Komu to bude ona rozprávať? A ak aj, kto uverí babe?“

V knihe som si obľúbila postavu Maxima, pretože ako skutočný priateľ chce vypátrať, čo sa jeho najlepšiemu priateľovi naozaj stalo. Pri pátraní sa, samozrejme, obráti aj na známeho s kriminálnou minulosťou. Triezvo uvažujúcemu človeku sa pri čítaní tejto knihy potvrdí, že medzi vysoko postavenými ľuďmi a kriminálnikmi je naozaj veľmi tenká čiara, ktorú nie je ťažké prekročiť.

Vymyslieť filmový scenár nie je jednoduché, o to zložitejšie je však vymyslieť scenár, podľa ktorého sa budú správať priatelia v skutočnom živote bez toho, aby vedeli, že sú súčasťou niečoho väčšieho.

„Poliak sa rozprával takmer so všetkými bosmi, s ktorými udržiaval normálne vzťahy, a všetci kategoricky povedali nie. My chruňov nedávame dolu, aj keď vyvedú nejakú hlúposť. A už vôbec nie takého chruňa, ktorého všetci poznajú. Možno to spravil niekto cudzí. Alebo niekto s vygumovaným mozgom. Za takých nezodpovedáme.“

Knihu odporúčam milovníkom kriminálnych príbehov, ale aj tým, ktorí radi filozofujú o živote, ale aj o bytí či priateľstve. Človek je tvor stále nespokojný so svojím životom. Čo je často aj na jeho škodu. Neustále porovnávanie s inými nás uberá o sily, ale najmä nám zakrýva smer, ktorým sa môžeme vybrať za svojím vlastným šťastím. Nenávisťou a závisťou je táto kniha presiaknutá do poslednej strany.

„Bez všeobecných úvah, vážený vyšetrovateľ, sa nedá dostať k veci,“ usmial sa Krivošejn. „Viete, ruský človek strašne rád mudruje. Keď sa Európania činili a zveľaďovali si život, my sme mudrovali až strach, teórie sme vymýšľali, vodku sme pili, od žiaľu sme sa vešali, revolúcie sme vyhlasovali, ilegálne strany organizovali...“

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Eduard Volodarskij
  • Národnosť: ruská
  • Knihu vydalo: Slovart
  • Počet strán: 308
  • Dátum vydania: sobota, 01 október 2011
  • Žáner: krimi
  • Poznámka: Ruský scenárista a dramatik bol považovaný za jedného z kľúčových mužov sovietskeho filmu. Veľa z jeho snímok sa kvôli politickým dôvodom nemohla natočiť
Čítané 1699 krát

Najnovšie od Michala Guľasová

Viac z tejto kategórie: « Zmluva podľa Paganiniho Slučka »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.