Zuzana Švecová

Zuzana Švecová

Keď som mala 18, bola som úplne obyčajné priemerné dievča. Smiala som sa rovnako často ako som plakala, nebola som ani najkrajšia, ani najmúdrejšia a ani najškaredšia a najhlúpejšia a mala som priateľov. Ľudí, ktorých som mala rada a ktorí mali radi mňa. Aké je to, keď je to inak? Keď má človek 18 a všetkým je absolútne ľahostajný? Možno sa potom čudovať, že rozmýšľa nad samovraždou?

Nové knihy sú krásne, voňavé, lákajú obalom, sú pastvou už aj pre oko. Ja však rada siahnem aj po starých knihách. Poskytujú mi čitateľský zážitok iného druhu. Sú z doby, kedy knihy boli kultivované a „čisté“ a vulgarizmy by ste v nich nenašli ani s vysoko kvalitnou lupou.

Nemám rada ženy, ktoré sa hrajú na slabé, ktoré neustále vzdychajú a achkajú a vždy im treba s niečím pomôcť. Možno tým, že ja taká nie som, mi táto faloš neuveriteľne lezie na nervy.

Má zmysel v dnešnej dobe čítať príbehy, ktoré sú situované do obdobia vojny? Je strach z hroziaceho nebezpečenstva dosť silný na to, aby sme čítali o tom, aká bezútešná situácia bola počas druhej svetovej vojny medzi obyčajnými jednoduchými ľuďmi? Nejdem moralizovať, neviem, či to má zmysel, knihy Alexandra Solženicyna však rozhodne zmysel majú.

O Stephenovi Kingovi pravdepodobne počul takmer každý. Čitateľ, nečitateľ. Je autorom, o existencii ktorého vedia i tí, čo hororom neholdujú. Táto kniha je krásne hrubá, sľubujúca dlhotrvajúce zimomriavky, so zaujímavým obalom. Skontrolovala som, či mám zamknuté, zdvihla som nohy nad posteľ (nikdy neviete, ČO tam skutočne môže byť) a pustila som sa do nej.

Hlavní hrdinovia v detskom veku majú svoje čaro. Všetko prežívajú intenzívnejšie, nič im nie je samozrejmé, mnoho všedností je pre nich zázrakom. Svoj život žijú naplno, často si neuvedomujú následky svojho konania. A to nie je vždy zlé... O to viac, ak je hlavnou hrdinkou dievča s diagnostikovaným autizmom.

Keď je kniha nielen knihou, svetom, ktorý otvára hranice fantázie alebo minimálne posúva hranice vlastnej reality, ale je zároveň terapiou, ťažko ju neprečítať „na jeden hlt“. Deset žen Marcely Serranovej, to je 10 navzájom nesúvisiacich, a predsa na seba odkazujúcich príbehov. Ženy – rozprávačky spája to, že majú spoločnú terapeutku, no omnoho viac fakt, že sú ženami.

Ako sa ako 9-ročné dievčatko zachováš, keď z citrónového koláča, ktorý ti tvoja vždy veselá mama upečie na narodeniny, vycítiš, že svoju veselosť len hrá a že je vlastne nevýslovne smutná a osamelá? Že chutí zúfalstvom a osamelosťou napriek milujúcemu manželovi a dvom relatívne vydareným deťom? No ako... potajomky zjedené vypľúvaš do vreckovky a snažíš sa utíšiť vydesené srdce.

Čary a kúzla, svet bizarných postavičiek, neuveriteľných poznámok a hlášok, pri ktorých si človek nie je istý, na koľko to autor myslí vážne. Vitajte v Plochozemi.

On a ona, posteľ, putá, sex. Dávno pred rôznymi odtieňmi sivej, čiernej alebo hoci aj červenej. Ibaže Stephen King dokáže aj šteklivé sexuálne radovánky zmeniť na desivú nočnú moru.

Strana 37 z 37