nedeľa, 17 marec 2019 18:28

Alžbetin dvor

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Predstavte si, že 20 rokov žijete a vyrastáte na nejakom mieste, ale začnete ho skutočne spoznávať a odkrývať jeho tajomstvá až po tých dvadsiatich rokoch, keď sa vám náhle otvoria oči. Presne to sa stalo hlavnej postave tejto knihy – Filipovi Fabicimu.

Filip vyrastá na Alžbetinom dvore odmalička, no keďže je sirota, vychováva ho iba stará matka Júlia Thomková, ktorú si ctí ako múdru a vyrovnanú opatrovníčku a riadi sa radami. Okrem nej je u nich ako doma Hermína Ruttkayová – stará dievka, ktorá sa sem „upratala“ v podstate sama, keď už bolo jasné, že bez vena sa nevydá a s pribúdajúcimi rokmi jej to ani nehrozí. Filip veľmi obdivuje aj svojho poručníka Jakuba, je to už starší pán, robí u nich niečo ako sluhu, ale je trochu viac ako sluha, pretože pozná takmer všetky rodinné tajomstvá a na jeho slovo na dvore dajú.

„Škoda, že som sa už dávno nepozrel na matku takto zblízka a pri plnom svetle. Nebola by mi taká cudzia. Bol by som sa na vlastné oči presvedčil, že sa väčšmi podobám jej ako otcovi. A že ju môj otec nezatisol do pozadia len tak náhodou. Oči mojej matky boli modré. Ani v jedných očiach, okrem vyplakaných, nie je toľko ligotu, ako bolo v jej očiach. Nech slúži ku cti otca-umelca, že verne zobrazil tú záľahu matkiných sĺz, ktoré vyvierali v kútikoch doružova zapálených viečok, keď mu ku cti otca-manžela neslúžia ich príčíny.“

Tá doba, keď Zelinová knihu písala, nie je až tak vzdialená od súčasnosti, no na jazyku románu poznať, ako sa behom rokov zmenil. A takisto poznať z obsahu knihy, že sa v tých časoch nedalo o všetkom otvorene písať. Dej sa odohráva na Alžbetinom dvore – v Turci, prevažne vo Vrútkach, v 19. storočí. Dnešnému človeku budú pripadať niektoré názory a zvyky už úplne mimo reality. Bežnou súčasťou života boli manželské zväzky zemanov (aj vzdialených príbuzných) medzi sebou navzájom, aby nestratili nič zo svojho majetku a postavenia. Alebo sa svadba dohodla medzi dvoma ľuďmi, čo sa prvýkrát v ten deň stretli, len preto, že to bolo výhodné pre rod. Tak nebolo ani zvláštne, že zakladateľ Alžbetinho dvora – Filipov pradedo – Mathias Fabici, spísal kódex, v ktorom výslovne zakázal, aby ešte niekedy nejaká Alžbeta žila v jeho dome. Alžbetin dvor bol totiž pomenovaný po jeho žene Alžbete Castiglione.

Mathias Fabici výslovne zakázal, aby ešte niekedy nejaká Alžbeta žila v jeho dome.

„Neviem pomenovať pocit, ktorý po mne prebehol, tobôž ho opísať. Jednoducho poviem, že to bolo biele a čierne, ak to mám prirovnať k farbám, zatracujúci a vykupujúci pocit odrazu. Prechvel ma celého, naplnil do posledného miestečka tou slasťou, ktorú som chcel nasať z jej bokov na veky vekov, a súčasne ma pribilo na kríž vedomie, že všetko, čo robím, robím márne.“

Filip s kódexom nemá problém, lebo zatiaľ nemá na obzore budúcu manželku. Ale mal s tým veľký problém jeho otec, ktorý si nemohol vďaka kódexu vziať svoju životnú lásku Alžbetu Lilgovú. Oženil sa na želanie rodiny so Žofiou Rakovskou. Je zázrak, že sa im vôbec Filip narodil, keďže spolu žili minimálne. Filip si rodičov skoro nepamätá, umreli, keď bol veľmi malý, preto sa rád pozerá na rodinné obrazy a na základe malieb a výrazov tvárí, drobných gest na nich, rozmýšľa, akí v skutočnosti boli. Na základe pozorovaní a rozhovorov so starou matkou a s Jakubom, prichádza na to, že nie všetko bolo také, ako to preňho vyzeralo, keď bol dieťa...

Prichádza na to, že nie všetko bolo také, ako to preňho vyzeralo, keď bol dieťa...

„Stal som sa rebelom v tej chvíli, keď som uvidel tvár tajného radcu Mathiasa Joachima Fabiciho v zákmite kratšom ako blesk. Jeho oči úžerníka, nactiutŕhača, inkvizítora, sliediča, zlodeja a možno aj vraha. Zrazu sa v nich zablyslo to, o čom hovorím, ako slnečný lúč na rose v tráve.“

Kniha je prvou časťou trilógie a bola aj sfilmovaná. Seriál som nikdy nevidela a pravdupovediac, ani ma nelákalo si ho pozrieť. Radšej som využila príležitosť prečítať si román a vytvoriť vlastné predstavy – nemala som tak žiadne očakávania. Je prepletený tajomnom a dýcha z neho slovenská história. Dokonca sa v ňom mihla postava reálnej historickej osoby - Jána Kollára a možno ich tam bolo aj viac, no nie som si istá. O množstvo postáv a mien nebola núdza, takže ak človek nečíta dostatočne pozorne, musí sa v knihe občas vrátiť a pripomenúť si, kto, čo, odkiaľ a kde, najmä keď má veľa osôb rovnaké priezvisko a líšia sa len krstným menom.

Opísať ľúbostnú scénu dostatočne horúco, ale zároveň aj primerane, aby sa neodhalilo priveľa.

Niekde som sa dozvedela, že román považujú za prešpikovaný erotikou. Súhlasím, ale rozhodne nie je pre čitateľky, ktoré ju prvoplánovo vyhľadávajú a čakajú podrobný popis rôznorodých aktov predložený ako na striebornej tácke. V čase, keď sa písali takéto knihy, bolo istou formou literárneho majstrovstva opísať ľúbostnú scénu dostatočne horúco pre predstavivosť čitateľa, ale zároveň aj primerane, aby sa neodhalilo priveľa, akoby sa nič nestalo. Napriek tomu, že celkový obsah knihy na mňa pôsobí rozvláčne a staticky, vlastne sa tam stále niečo deje a aj rozhovory posúvajú príbeh ďalej. Číta sa veľmi dobre, aj napriek zvláštnemu jazyku a niektoré momenty boli vyslovene prekvapivé, najmä záverečných pár strán. Je to príjemná zmena, keď čítate súčasné romány a potom sa dostanete k takejto knihe, ja môžem len odporúčať.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Hana Zelinová
  • Národnosť: slovenská
  • Knihu vydalo: Slovenský spisovateľ
  • Počet strán: 464
  • Dátum vydania: utorok, 18 september 2018
  • Žáner: klasika
  • ISBN: 9788022020688
Čítané 101 krát
Viac z tejto kategórie: « Anglický pacient

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.