nedeľa, 29 apríl 2018 09:47

Jeden deň Ivana Denisoviča

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Vyhladzovacie tábory, pracovné tábory, tábory smrti, gulagy... Minulosť ľudstva je v tomto zmysle, žiaľ, skutočne bohatá. A pri tom nejde o udalosti dávno minulé, dejúce sa na úsvite ľudstva, práve naopak. Hovoríme o časoch nedávnych, rátajúcich len niekoľko desaťročí dozadu.

Alexander Solženicyn patrí k ruským spisovateľom, o ktorých sa učí. Aspoň teda myslím, že ešte aj dnes. Jeho najznámejším dielom je nepochybne Súostrovie Gulag, v ktorom odhaľoval pomery v sovietskych komunistických koncentračných táboroch. No tomuto rozsiahlemu románu, ktorý má viac ako tisíc strán, predchádzala na pohľad nenápadná novela sústredená na rovnakú tému: Jeden deň Ivana Denisoviča.

Dielo inšpirované vlastnou skúsenosťou z pracovného tábora.

Námet na ňu vznikol v ekibastuzskom pracovnom tábore v zime v rokoch 1950 – 1951, aj keď ju napísal až v roku 1959. Jej pôvodný názov znel Šč-854 – jeden deň jedného mukla. Hlavnú postavu menom Ivan Denisovič Šuchov vytvoril Solženicyn podľa skutočne existujúceho vojaka Šuchova, s ktorým bojoval v druhej svetovej vojne a zároveň i podľa svojich vlastných skúseností z Osobitného tábora, kde pracoval ako murár.

Ivan Denisovič Šuchov, v lágri známy pod číslom Šč-854, prežíva v Osobitnom trestaneckom tábore ako súčasť 104-tej brigády. Má za sebou 8 rokov väzenia, pred sebou ešte (už len) dva. Odsúdený bol za vlastizradu, aj keď skutočnosť bola taká, že armádu, v ktorej bojoval, v 42. roku obkľúčili Nemci, ruských vojakov postupne vyhladovali v lesoch, a tak pochytali. To sa stalo aj jemu, avšak podarilo sa mu ešte s jedným vojakom Nemcom ujsť. Keďže sa svojim priznali, že ušli z nemeckého zajatia, okamžite boli odsúdení za vlastizradu...

„Práca, tá je ako palica, má dva konce. Keď robíš pre ľudí, rob kvalitne, keď pre šéfa, hlavne, že to vyzerá.“

Jeden deň jedného väzňa...

Novela nie je rozsiahla obsahom, sme svedkami jediného dňa odsúdeného väzňa. Od ranného vstávania na budíček ešte za tmy, pretože je práve zima, až po večierku a ukladanie sa do postele. Taký bežný deň jedného trestanca. Ibaže už tým, kde sa nachádza, bežným nie je.

Na budíček vstane Šuchov neskoro, cíti sa byť chorým, dozorca mu za neskoré či skôr neskoršie vstanie z postele naparí basu. Tam s nikým v rukavičkách nejednajú. Z basy je napokon, našťastie, iba umývanie dlážky v miestnosti dozorcov. Po absolvovaní trestu stihne raňajky a potom už nasleduje dennodenná procedúra: nástup, kontrola a presun na pracovisko, kde spolu so svojou brigádou strávi deň. Tentokrát je to výstavba tepelnej elektrárne, kde konkrétne Šuchov pracuje ako murár.

Vcelku nenápadne, popri jednoduchom opise dňa, v ktorom sa nič výnimočné neudeje, Solženicyn brilantne znázorňuje väzenský systém so všetkými jeho pravidlami, výnimkami, obchádzaniami zákona a podobne. Najväčšími bacharmi sú sami sebe navzájom vlastne trestanci, pretože keď sa neurobí stanovená robota, potrestaný nie je jeden, ale celá brigáda, napríklad zníženým prídelom jedla. A to môže byť smrtiacim trestom, preto si sami navzájom nedovolia žiadne ulievanie sa, žiaden oddych.

Nežije, len prežíva, plní rozkazy, snaží sa na seba zbytočne neupozorňovať.

„Ešte vždy bola tma, hoci na východe už nebo začínalo zelenať a jasnieť. Odtiaľ sa niesol aj slabý, dráždivý vetrík. Niet nič horšie než táto chvíľa – kráčať ráno na nástup. Tma, mráz, hladné brucho a celý deň pred tebou. Jazyk ti drevenie. S nikým sa ti nechce zhovárať.“

Absolútne o všetko sa v tábore vedie boj: o teplejšie topánky, menej deravé rukavice, hustejšiu polievku, väčší krajec chleba, menej namáhavú prácu a podobne. Každý deň treba prežiť. Tak ako sa dá. Šuchov sa naučil obracať v tábore, nie je to jeho prvý, vyzná sa aj v zákulisnom chode. A zároveň je to dobrý človek, ktorý ak môže, pomôže tým, čo sú od neho biednejší či menej skúsení. Keďže domov sa mu zdá absolútne vzdialeným a nepredstaviteľným, sústredí sa na to, čo je dôležité. Musí prežiť tu a teraz. Nežije, len prežíva, plní rozkazy, snaží sa na seba dozorcov zbytočne neupozorňovať.

„Tu má štyristo gramov chleba, v matraci najmenej dvesto. A stačí. Dvesto si dopraje teraz, ráno zajtra vyfasuje päťstopäťdesiat, štyristo si vezme so sebou do roboty – život je krásny! A chlebík v matraci môže počkať.“

Zaujímavosťou nepochybne je, že uznesenie o publikovaní novely Jeden deň Ivana Denisoviča schválilo politbyro Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu vo februári 1962 na osobný nátlak Chruščova. Najskôr vyšla v časopise, neskôr bola vydaná samostatne a jej publikovanie znamenalo koniec mlčania o gulagoch v Sovietskom zväze. Ibaže neskôr bola novela stiahnutá z predaja a vyradená z knižníc (roky 1971 – 72). Dnes si ju môžeme prečítať úplne slobodne.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Alexander Solženicyn
  • Národnosť: ruská
  • Knihu vydalo: Slovenský spisovateľ
  • Počet strán: 144
  • Dátum vydania: streda, 01 január 2003
  • Žáner: klasika
  • ISBN: 8022012289
Čítané 301 krát
Viac z tejto kategórie: « Profesor Požehnanie zeme »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.