štvrtok, 21 apríl 2016 16:49

Príbeh jedného života

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(6 hlasov)

Rok 1819. Sedemnásťročná Jeanne opúšťa ochranné múry kláštora a vydáva sa napospas skutočnému životu, so všetkým, čo ho robí takým neznesiteľným a pochybným.

Mladučká Jeanne opúšťajúca kláštor je tým dievčaťom, na ktoré dnes s letmým úsmevom, ale aj nežnou nostalgiou spomíname, keď si rekapitulujeme náš milostný život z čias, kedy sme už neboli deťmi, ale ani skutočnými mužmi. Je to práve to dievča, čo nás svojimi snami o rozprávkovej budúcnosti plnej anjelských ratolestí, veľkolepých rodinných obedov a vášnivých nocí plných vzájomnej oddanosti privádzalo do rozpakov a pochybností o tom, či sme pre toto naivné, zato také milé a nevinné stvorenie tými pravými. Umáral nás strach či nenaštrbíme svojou prirodzenou neschopnosťou čokoľvek garantovať jej krehkú dušu. Či neprežijeme zvyšok života mučení tým najkrutejším mučiacim nástrojom – tichou výčitkou pochovanou kdesi hlboko v útrobách nášho svedomia. Ale čo nezničíme my sami, hravo za nás zničí život. Iba tak. Lebo taký dokáže byť.

Čo viac si toto zasnívané dievča mohlo priať?

Ako to už v tých časoch chodilo, rodičia zoznámili Jeanne s niekým, kto pochádzal z vyššej spoločnosti, kto bol vykresľovaný ako spasiteľ prostej vidieckej dievčiny – s barónom Julienom. Čo viac si toto zasnívané dievča mohlo priať? Aké iné scenáre nastávajúceho života sa jej mohli po boku takéhoto človeka v mysli vynárať, než len tie najsvetlejšie? S čím mohol tento neskúsený človek, roky obklopený rehoľnými sestrami, porovnávať? S ničím. Toto je prvá pasca života.

„Jeanne sa pomaly prechádzala mamuškinou alejou, pozdĺž Couillardovie majera. Čosi na ňu ťažko doliehalo, akási predtucha dlhých útrap jednotvárneho života, ktorý sa začínal. Potom si sadla na svahu, kde jej Julien po prvý raz hovoril o láske; a zostala tam zadumaná, takmer ani na nič nemyslela, skleslá až do hĺbky duše, a túžila si ľahnúť, spať, aby unikla smútku tohto dňa.“

Všetko pekne poporiadku a dôsledne ponižujúco...

Je vôbec niečo šokujúce na tom, že barón Julien po čase nie je tým, čím sa zdal byť? Že je to lakomec, autoritárska osobnosť, majetnícky sebec? Je iba otázkou času, kým posledné nádeje svojej zverenkyne nerozbije ničím menej originálnym, než pomerom so slúžkou Rosaliou. A nesplodí s ňou nemanželské dieťa. A až potom nepríde s ťarchavosťou rad aj na Jeanne. Všetko pekne poporiadku a dôsledne ponižujúco – tak, ako vie byť v týchto veciach dôsledný len život.

„I jej bol príjemný; a len preto sa oddala, zaviazala sa na celý život, preto sa vzdala každej inej nádeje, všetkých vysnívaných plánov, všetkého, čo malo prísť. Padla do toho manželstva, do tej bezodnej priepasti, a vynorila sa do tejto biedy, do tohto smútku, zúfalstva, pretože jej, tak ako Rosalii, bol príjemný.“

Zrod nového života – vlastného potomka, je vždy zrodom nových nádejí, zábleskom jediného úspešného diela jeho inak neúspešného autora. O to viac sa život smeje, keď môže aj túto novonadobudnutú nádej zmariť, čo nie je nič, čo by sa nedalo čakať, najmä ak je tento nový život sčasti plodom skazeného semena niekoho takého ako barón Julien. Ako Jeanne starne, syn Paul hrubne, podlieha zvodom neduhov svojej doby a búri sa. A tak Jeanne – opustená barónom, ktorý medzičasom zahynul po boku svojej novej milenky – zostáva opustená a opovrhnutá aj vlastným synom, plná smútku a sklamania z toho, čo jej ponúkol ten bezcitný, škodoradostný, nelogický, nevďačný, posmeškársky, krutý, nehanebný... život.

Nakoniec však vždy svitne akási nádej, no po tom všetkom už je ťažké rozoznať, či to nie je iba z núdze cnosť, slamka pre topiaceho sa, niečo nutné na to, aby človek nadobro nezošalel. To už musí posúdiť čitateľ sám.

Tento príbeh nerobia krutým jednotlivé rany života...

Tento príbeh nerobia krutým jednotlivé rany života v ňom opísané, ale prirodzenosť, s akou sa dejú. Guy nemusí preháňať, viac-menej si vystačí s prostým konštatovaním. Sám si uvedomuje, že opisuje príbeh jedného života, čiže nie je potrebné k nemu niečo pridávať, aby pôsobil emotívnejšie. Stačí jedno nevinné žieňa a beštiálna dravosť neuchopiteľného javu zvaného „život“. Toto sa deje dennodenne okolo nás. Stačí vymeniť koče a devätnáste storočie za audiny a Facebook. Určite poznáme niekoho, kto niečo podobné zažíva, alebo máme strach, že to zažijeme my sami.

Či už je to Príbeh jedného života, Mont Oriol, alebo iné slávne Maupassantovo dielo, analyzujeme v ňom absolútnu a naprieč vekmi konštantnú silu, pomenovanú o niekoľko riadkov vyššie. Preto je, aj bude, každá jeho kniha vždy aktuálna a odkaz vždy nadčasový. Ja by som však odporučil konkrétne toto dielo najmä mužom. Pretože veľmi často balansujeme na hrane. Často môžeme mať na svedomí práve takýto scenár. A ja si, s výnimkou vojny, nedokážem predstaviť väčší hriech spáchaný na živote, ako zmarenie mladého života nevinnej ženy, ktorá sa práve chystala vzlietnuť.

Ďaľšie informácie

Čítané 1234 krát
Viac z tejto kategórie: « Kapitánova dcéra Farebný sen »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.