streda, 23 marec 2016 19:36

Dvojník

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Nie je intrigán a je na to hrdý. Nedokáže lichotiť, klamať a akémukoľvek konfliktu sa zďaleka vyhýba. Svoj život žije statočne a pokojne... až do chvíle, kým nestretne seba samého.

Predstavte si nasledujúcu situáciu: vojdete do vlastného bytu a nenachádzate papuče, ktoré ste si nechali pri dverách. Pomyslíte si, že ste si ich výnimočne dali niekde inde, ale aj tak ich nedokážete nájsť. Zoberiete si papuče pre hostí a s hlbokým povzdychom po ťažkom dni v práci otvoríte dvere na svojej izbe...

A tu – uvidíte seba samého s rovnakou tvárou, v tom istom oblečení, len s trošku iným úsmevom... úsmevom, z ktorého mrazí... Cítite, že sa práve deje niečo, čomu nerozumiete, z ničoho nič ste sa ocitli v situácii, ktorej ani zďaleka nie ste pánom. Zatiaľ nedokážete racionálne odôvodniť vaše obavy, ale máte čudný, nepríjemný pocit... akoby sa proti vám spikli ľudia aj nebesá. Chvíľami pochybujete, prečo by niekto vynaložil také veľké úsilie, aby zničil práve vás? Neberte to osobne, ale ste len obyčajný človek, ktorý sa riadi heslom – „dám vám pokoj, ak my vy dáte pokoj.“ Od vás vonkoncom nič nezávisí, v ničom nevynikáte, nič neovplyvňujete.

 Z ničoho nič ste sa ocitli v situácii, ktorej ani zďaleka nie ste pánom.

Prosím, odpustite mi predošlú charakteristiku vašej osoby, ale ak si plánujete prečítať túto knihu, napísanú (a prvýkrát vydanú presne pred stosedemdesiatimi rokmi) Fjodrom Michajlovičom Dostojevským, jedným z najväčších literárnych géniov všetkých čias, mali by ste sa pripraviť na to, že si samých seba predstavíte v situácii, v akej sa ocitol Jakov Petrovič Goľadkin, obyčajný úradník, trochu plešatý, trochu nesmelý, miestami spokojný sám so sebou a inokedy konajúci jednu „spoločenskú hlúposť“ za druhou. Toto pozostáva z drobností, ako váhanie nad tým, či sa má znova postaviť, keď už sa raz posadil bez dovolenia, kedy a komu sa má ako pozdraviť, prečo nedokáže rozprávať súvislo a k veci, a napokon čo má robiť, aby sa jeho sluha Petruška správal ako každý iný lokaj oddaný svojmu pánovi. Táto časť príbehu okorenená iróniou a satirou je ešte celkom vtipná.

„I keď rozospatá, žmúriaca a dosť oplešivená figúra, čo sa odrazila v zrkadle, vynikala práve tou bezvýznamnosťou, ktorá na prvý pohľad naozaj nevzbudzuje mimoriadnu pozornosť, jej majiteľ bol pravdepodobne úplne spokojný so všetkým, čo videl...“

Goľadkinovu priemernosť a bezvýznamnosť vnímam ako cnosť.

Všetko, čo ma predtým pobavilo, ma teraz mrzí. Asi som si od začiatku naplno neuvedomovala, koho dielo čítam. Teraz práve Goľadkinovu priemernosť a bezvýznamnosť vnímam ako cnosť. V knihe sa viackrát spomína skutočnosť, že dobrých ľudí je málo, a Goľadkin, ten skutočný Goľadkin, dobrým človekom bezpochyby bol. Práve táto vlastnosť zvyšovala cenu a dôležitosť jeho osobnosti a osoby žijúcej v prostredí preplnenom pätolízačmi, klamármi a ľuďmi žijúcimi vo sférach, ktoré sú natoľko vysoké, až im nenávratne odoberajú skutočnú, zemitú ľudskosť. O to viac ma mrzí Goľadkinovo nešťastie zapríčinené skutočnosťou, že ako človek neschopný pretvarovať sa a hrať svoju spoločenskú úlohu s takým entuziazmom, ako neskôr Jakov Petrovič Goľadkin „mladší“, nebol schopný získať si priazeň potrebných ľudí.

„Keby sa teraz náhodný... pozorovateľ pozrel len tak zboku na smutné drobčenie pána Goľadkina, aj jeho by premkla celá hrôza a strach jeho nešťastia a rozhodne by povedal, že pán Goľadkin má taký výzor, akoby sa chcel kamsi sám pred sebou schovať, akoby... sa túžil celkom zničiť, nebyť, obrátiť sa na prach.“

Nebolo možné, aby dvaja ľudia s rovnakými tvárami, menami a pôvodom mohli jestvovať na rovnakom mieste v rovnakom čase.

Obaja Goľadkinovci súperili o svoje miesto. Nebolo možné, aby dvaja ľudia s rovnakými tvárami, menami a pôvodom mohli jestvovať na rovnakom mieste v rovnakom čase. Medzi nimi bol totiž jeden markantný rozdiel, ktorý z oboch Goľadkinov vytvoril jeden magnet s dvomi odpudzujúcimi sa pólmi. Ako čitateľka som tušila, ktorý Goľadkin vyhrá boj o túto identitu, no dúfala som, že sa mýlim. Celý čas som verila, že sa v tom úbohom dobráčikovi niečo zmení, že nejakým spôsobom využije podobnosť Goľadkinov vo svoj prospech, že podvodníka, ktorý ho bez ostychu ničí, porazí jeho vlastnou zbraňou. Ale namiesto toho platí dvojníkove nezaplatené účty, aby nedošlo k nepríjemnostiam, zatiaľ čo zlodej života sa škodoradostne teší z vlastnej „šikovnosti“.

„Ja idem k dobrým ľuďom... Dobrí ľudia žijú statočne, dobrí ľudia žijú bez podfukov a nikdy nebývajú dvojmo...“

V takejto situácii vidí veriaci a statočný človek Diabla. Ako má teda dokázať ľuďom, ktorých pozná celé roky, že on tým Diablom nie je? Ako sa má obhájiť, keď mu strach, rozčarovanie, spravodlivý hnev a bolesť berú dych a reč? Má vôbec šancu, keď vidí svojho soka ako disponuje všetkými „spoločenskými prednosťami“, ktoré jemu chýbajú?

Áno, skutočný pán Goľadkin neintriguje a je na to hrdý. Nedokáže leštiť topánkami parkety, nevie nadmieru lichotiť, skladať ódy a básne na počesť „vznešených ľudí“, chýba mu chladnokrvnosť, drzosť a sebaistota, ktorá by v očiach iných vzbudzovala strach, a tým pádom aj rešpekt a autoritu. Všetky tieto schopnosti a dispozície, tak nesmierne potrebné pre život, mu chýbajú. A práve preto ho kompetentní ľudia, tí najvznešenejší zo vznešených, nahradia jeho falošnou verziou...

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Fiodor Michajlovič Dostojevskij
  • Národnosť: ruská
  • Knihu vydalo: Europa
  • Počet strán: 152
  • Dátum vydania: piatok, 01 január 2010
  • Žáner: klasika
Čítané 1299 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.