piatok, 16 október 2015 19:01

Reštavrácia

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Mnoho ľudí má negatívny vzťah k povinnej literatúre už len kvôli tomu adjektívu, pretože je povinná. No keď si človek dané diela prečíta, zvyčajne si povie, že už rozumie, prečo sa nás učitelia literatúry snažili presvedčiť, aby sme sa do nich pustili.

Kslovenskej klasike nepochybne patrí dielo Jána Kalinčiaka, obzvlášť jeho Reštavrácia. Reštavrácia v tomto prípade nie je miestom, kde si dobre zajete, ale označením volieb v Uhorsku. Človek pri jej čítaní veľmi rýchlo zistí, že volebné aforizmy pred 150-timi rokmi boli takmer také isté, ako sú dnes. Tí, ktorí chcú byť zvolení, sľubujú prvé-posledné, a tí, ktorí majú právo voliť, sa toľkým sľubom ani len čudovať nestačia.

Volebné aforizmy pred 150-timi rokmi boli takmer také isté, ako sú dnes...

Autor sa zameriava na predvolebný boj dvoch kandidátov na funkciu vicišpána. Vicišpán bol výkonný úradník zemianskej stolice, zvolený zhromaždením šľachticov. Túto funkciu zastáva Adam Bešeňovský a veru ju chce zastávať aj po blížiacich sa voľbách. Jeho protikandidátom je Ján Potocký. Voľby vtedy vyzerali inak ako dnes, keď má volebné právo každý svojprávny občan nad 18 rokov. Vicišpána si volili len zemania a tých nebolo až tak veľa, malo preto zmysel bojovať doslova o každý jeden konkrétny hlas. Navyše sa rodiny združovali po mene, všetci Bešeňovskovci stáli za Adamom, Potockovci za Potockým. Zvyšné rodinné klany boli rozdelené. Levickí volili Potockého, Medziborskovci Bešeňovského atď.

„Páni Bešeňovskovci ale aj žili ako malí králi alebo pri ceste žobráci, bo boli najsilnejšou famíliou v stolici, takže sa len Levickovci s nimi merať mohli; a preto im každý pochleboval, každý ich lásku hľadal, každý ich hladkal vediac, že oni vždy spolu držia a v rozhodnom čase znamenitú záťaž na vážkach dať môžu.“

Ide o to, aby bol aj vlk sýty, aj ovca ostala celá.

Kandidáti preto nedávajú sľuby anonymným voličom, ale zopár stovkám konkrétnych mužov, ktorých môžu všetkých osobne stretnúť. Aj stretnú. Potenciálni vicišpáni robia hostiny a ťahajú medové motúzy popod fúzy známym a blízkym. Celé tie kortešačky, teda volebné prípravy, pitky a oslavy je zaujímavé sledovať. Padnú i konkrétne chlapské sľuby, pri ktorých však tí, ktorí ich vyslovia, nemyslia celkom na to, že raz možno budú musieť byť naplnené... Každý zainteresovaný sa z blížiacich sa volieb snaží vyťažiť čo najviac vo svoj vlastný prospech. Od tých najvyššie postavených, až v podstate po sluhov.

Bez lásky by to nebolo ono. Láska je však v tomto prípade len naznačená. Vlastne je tiež len artiklom predvolebnej kampane. Adam Bešeňovský, podporovaný grófom Želinským, má dcéru Anuľku, ktorú by za neho (grófa) rád vydal. U Adama však býva syn jeho sestry, Štefan Levický, ktorý je zároveň synovcom Ondreja Levického, stojaceho na vrchole klanu Levických, podporujúcich vo voľbách opačného kandidáta. Štefan by sa sám rád s Anuľkou oženil. Jej ruka je napokon prisľúbená podporovateľovi toho, kto vyhrá voľby. Zložité? Veru tak.

Ide o to, aby bol aj vlk sýty, aj ovca ostala celá. Hoci sa voľby, či skôr udalosti pred nimi, nezaobídu bez intríg, falošných sľubov, zrady, straty cti a dokonca aj bitky, všetko napokon dobre dopadne. Niet víťazov ani porazených, a hoci sa vicišpánom môže stať len jeden, hlasujúci páni zemania sa po počiatočnom otrase pomeria a ani tí, ktorí prehrali, neprídu skrátka.

Slovenčina z polovice 19. storočia znie pre nás archaicky, ale práve preto je svojím spôsobom ľúbozvučná.

Reštavrácia je krásna svojím jazykom. Aspoň pre mňa to bol rozhodne jeden z jej plusov. Je naplnená prísloviami a porekadlami, z ktorých sú ľudia schopní vytvárať celé vety, odpovedať si v nich a aj intenzívne diskutovať. Slovenčina z polovice 19. storočia znie pre nás archaicky, ale práve preto je svojím spôsobom ľubozvučná a asi spôsobuje radosť „slovenčinofilom“. Možno by bolo príhodné čítať toto dielo pred voľbami a porovnávať objavujúce sa paralely. Ak vás politika a voľby nezaujímajú, nezaujme vás asi ani táto kniha. Ak je to však naopak, Reštavrácia má veľkú šancu, že sa na nej úprimne pobavíte.

„,Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú, a reči sa vravia a chlieb sa je, myslíte si, pán švagor; ale nech som dobrý, môžete sa aj sklamať, lebo čo komu súdené, to ho neminie; koho majú obesiť, ten sa neutopí, koho ma raz nešťastie postihnúť, ten mu neujde,´ prerečie starý Ondrej Levický.“

Ján Kalinčiak patril k najplodnejším predstaviteľom slovenského romantizmu, k štúrovcom. Hoci Reštavráciu napísal v roku 1860, dianie zachytené v nej je aktuálne aj dnes. Práve preto som sa na nej dokázala zabávať, pre tie mnohé paralely so súčasnými politikmi. A rozumiem aj tomu, prečo práve toto bola jediná kniha, ktorú som v rámci povinnej literatúry na škole neprečítala...

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Ján Kalinčiak
  • Národnosť: slovenská
  • Knihu vydalo: Tatran
  • Počet strán: 332
  • Dátum vydania: štvrtok, 01 január 1976
  • Žáner: klasika
Čítané 1107 krát
Viac z tejto kategórie: « Kto chytá v žite Rozum a cit »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.