piatok, 04 september 2015 09:08

Idiot

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)

Je idiot ten, komu sú vo svete ostrých lakťov pojmy ako pretvárka, intrigy či ego prirodzene cudzie, alebo sú idiotmi tí, čo takéhoto človeka za idiota označia? Ak nechcete hľadať odpoveď iba vo svojom vnútri, hľadajte ju v dojímavom príbehu jednej z najzaujímavejších postáv svetovej literatúry.

Knieža Myškin, sirota, cestuje po dlhoročnom zotavovaní sa z psychickej choroby z cudziny do Petrohradu, kde sa snaží zaradiť do „normálnej“ spoločnosti. Kto je knieža Myškin? V mnohých ohľadoch je tým, kým by chceli byť (alebo si nesebareflektívne myslia, že sú) mnohí z nás – človek najčistejších mravov, človek detskej dobrosrdečnosti, podľa proklamovaných zámerov autora človek ideálny, čo znamená, že pre mnohých je to človek naivný, utopista, nevzdelanec, jedným slovom: Idiot.

„Všetci ma pre čosi považujú aj za idiota, a naozaj som bol kedysi taký chorý, že som sa na idiota ponášal, ale ako môžem byť teraz idiot, keď chápem sám, že ma za takého pokladajú? Vstupujem do miestnosti a myslím si: Vidia vo mne idiota, a ja som predsa rozumný, ale oni sa nedovtípia...“

Tak je to idiot, alebo nie je?!

Cestou do Petrohradu sa Myškin vo vlaku zoznamuje s Rogožinom, novopečeným dedičom veľkého majetku. Urobí na neho značný dojem, a od tej chvíle sa táto známosť pre Myškina stáva rozhodujúcou v labyrinte nasledujúcich udalostí.

V hektickej atmosfére ruského veľkomesta sa prirodzenosť a výnimočný charakter nášho kniežaťa stávajú kľúčom k srdciam členov vyššej spoločnosti, pričom jeho priam stoický pokoj a filozofický nadhľad vo chvíľach, keď všetci ostatní šalejú, opakovane privádzajú mnohých k úvahám, či tento človek predsa len nie je idiot.

Tak je, alebo nie je? Z pokoja ho vytrhne až láska. Nastasia Filipovna je v očiach verejnosti žena pochybných mravov. Žena šialená, žena tak krásna, že sa knieža, prv než ju stretne osobne, zamiluje do jej podobizne. Na Myškinovi je zaujímavé to, že jeho láska k nej nie je fyzická či založená na iracionálnom cite. Je filozofická. Je plná fascinácie ženou, ktorej záľuba vo vlastnom ponížení provokuje knieža ku skúmaniu jej „úchylky“. Je to niečo, čo v ňom vyvoláva potrebu vysvetliť jej povahu, pretože Myškin ju predovšetkým vidí ako ženu pokrokovú, ženu budúcnosti a stelesnenie emancipácie. To je pre neho neodolateľným lákadlom, na rozdiel od Rogožina, ktorý sa stane Myškinovi sokom a ktorého posadnutosť Nastasiou je čisto živočíšna.

Knieža je človek budúcnosti, žijúci už vtedy, v 19. storočí, prirodzenú čistotu v praxi.

Mŕtve duše! Ach veru, mŕtve! Keď ma pochováš, napíš na hrob: Tu odpočíva mŕtva duša…“

Dostojevskij, ten autor, pre ktorého hlavná zápletka vždy slúži iba ako kulisa, na popredí ktorej dominuje rozjímanie nad intímnymi psychickými pochodmi postáv a porovnávanie ich rôznorodých, často protichodných ideí, nás zoznámi s desiatkami „pokrivených“ charakterov. Napríklad s pubertiakom Ippolitom, ktorého nihilistický pohľad na svet je posilnený vedomím, že je vážne chorý a dlho si už nepožije. Alebo s mladučkou Aglajou, tá urobí z patologického vzťahu kniežaťa a Nastasie Filipovny milostný trojuholník. Zaujímavá je aj postava vyslúženého generála Ivolgina, otca ďalšieho Myškinovho soka, Gaňu, ktorý je napriek svojej dobráckej povahe notorický klamár a opilec. Že sa nám tu rysuje celkom slušný zmätok? Samozrejme. Veď Dostojevskij je známy tým, že čitateľa „utopí“ v mori zložitých osobností a ideologického chaosu, čo niektorých odvážlivcov zmätie natoľko, že prestanú čítať. No vytrvalci, ktorí sa nevzdávajú a brodia sa ďalej touto neuveriteľne pestrou mozaikou osobností a ideových konfliktov, nájdu na konci celkový obraz, odhaľujúci vnútorný svet samotného autora. Dôkazom toho je aj to, že Dostojevskij hlavnej postave „nasadil“ svoj vlastný kríž – epilepsiu.

Je to kniha bežného dňa.

Dostojevskij, aj keď sa dá považovať za tendenčného spisovateľa, neurobil z kniežaťa agitátora pre svoje utopické vizie. Urobil z neho človeka budúcnosti, ktorý by mal prísť a ktorý už vtedy, v 19. storočí, žije prirodzenú čistotu v praxi. Knieža je idealista, no nerád sa púšťa do dišpút. A ak sa aj odhodlá k verejnej dišpute, chýba mu zmysel pre výber tých správnych adresátov jeho teórií o „všeobjímajúcej láske“. Väčšina, ak nie všetci, je očarená jeho veľkými myšlienkami skôr abstraktne, než konkrétne, a vlastne je skôr vystrašená, až zhrozená z jeho ideálov.

Ak čitateľovi záleží na dobrom spaní, nemusí sa báť tak, ako by sa mal napr. v prípade Zločinu a trestu, pretože tentoraz sa znervózňujúci prvok Dostojevského génia prenáša do bežných, každodenných situácií, kedy sa v určitých okamihoch postava zmierlivého, niekedy priam detského, no stále istým spôsobom záhadného a veľkého mysliteľa, kniežaťa, premietne pred očami každému, kto bude práve čítať toto veľkolepé dielo. Je to kniha bežného dňa. A po jej zatvorení, keď je už čitateľ oboznámený s jedným z najmrazivejších finále v histórii románového žánru, musí prísť každému na myseľ len jedna jediná otázka: Kto je tu vlastne idiot?

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Fiodor Michajlovič Dostojevskij
  • Národnosť: ruská
  • Knihu vydalo: Tatran
  • Počet strán: 665
  • Dátum vydania: pondelok, 01 január 1973
  • Žáner: klasika
  • Poznámka: Originál bol napísaný v roku 1866.
Čítané 1219 krát
Viac z tejto kategórie: « Zásady muštárne Žarty a rozmary »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.