sobota, 30 máj 2015 15:39

Adam Šangala

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(6 hlasov)

Patríte medzi čitateľov, ktorí sa nechajú uniesť príbehmi veľmi vzdialenými od reality? Alebo skôr medzi tých, ktorí si potrpia na klasiku a nie sú im diela z minulosti neznáme? Adam Šangala vám ukáže, že je možné si zamilovať klasiku, aj keď nie ste jej verný fanúšik.

Toto dielo neodmysliteľne patrí do slovenskej literatúry a presvedčí vás, že aj takýto žáner môže byť dobrý. Ja som nikdy nebola nadchnutá pre staršie knihy, vždy ma lákali skôr novinky. Tie, ktoré vás strhnú do neznámej reality, tie, ktoré majú tú realitu úplne odlišnú. Niečo vo mne však neustále hovorilo aj hovorí, že občas nezaškodí pozrieť sa aj na také diela, ktoré nám tu nechali staršie generácie. Sú to často silné príbehy, ktoré nám môžu veľa ukázať a mnoho nás naučiť.

Klasické diela sú často silné príbehy, ktoré nám môžu veľa ukázať.

Názov knihy Adam Šangala je zároveň aj menom hlavnej postavy, muža, ktorý nie je práve svätec, dostáva sa do problémov a vždy sa mu z nich nejako podarí vykľučkovať. Príbeh začína tým, že sa dozvedá o smrti svojho otca. Adam sa rozhodne, že nezostane vo svojej rodnej dedine, pretože ho tam nič nedrží a pôjde do sveta. Počas cesty však narazí na chlapa, ktorý bije muža a udrie aj dievča, ktoré je tam s ním. Adam im pomôže a násilníka zbije. Táto udalosť zaručí, že Adamova cesta nebude ľahká. Dozvie sa totiž, že človek, ktorého zmlátil, bol gróf Imrich Markoč. A predstavte si to. Obyčajný smrteľník si dovolí niečo také ako udrieť grófa. Adama čakajú počas jeho cesty rôzne príhody, ktoré môžete prežiť spolu s ním.

Na troch hákoch viseli mŕtvoly, jedna z nich bola Janova Šangalova. Boli na nej len spodné nohavice a košeľa z najhrubšieho plátna, ruky mala na chrbre zaviazané a dlhé vlasy jej zakrývali celú tvár."

Pre diela, akým je toto, je charakteristickým znakom opisovanie vecí priamo, tak ako sú. Žiadne zaobalenie do ružovej plachty. Je to aj jeden z dôvodov prečo sa mi naturalistické diela páčia. Autori nám chceli ukázať holú pravdu. Nemyslím si, že nás chceli znechutiť, aj keď niektoré scény v knihe nie sú najmilšie. Skôr bude pravdou, že len chceli vytlačiť ľudskú nevedomosť a skutočnosť, pred ktorou si zakrývali oči. Teraz si však nemyslite, že kniha je nejaké hrôzostrašné dielo, aj keď... svet je príšerný a vidieť to ešte aj spísané, sa môže človeku zdať prehnané. No treba smutne skonštatovať, že to nie je niečo zveličené, ale veľmi verné zobrazenie.

Celým príbehom sa nesú opisy prírody a prostredia, vďaka ktorým si človek opäť uvedomuje, že Slovensko má v sebe mnoho krás a bola by škoda nevidieť ich. Opisy sú pestré a rozmanité, nenudia vás a trocha to celé zjemňujú. Čo sa však týka samotného deja, tak ten nie je spracovaný úplne najšikovnejšie. V prvom rade je ho tam veľmi málo. Je to celkovo stroho napísané a nie je tomu venovaná pozornosť. Každú chvíľu sa tam niečo stane, ale je to spomenuté len tak na pár riadkov a občas to vyvoláva pocit chaosu. Je to akoby len veľa útržkovitých dejov nahádzaným do jednej knihy. Postupne sa však začnú spájať a pocit, že ste sa stratili začne miznúť.

„Úbohý Adam zažíval ťažké chvíle.
A koľkí ich zažívali pred ním a i po ňom! A kedy prídu tie časy, že ľudia budú mať jeden s druhým zľutovanie? Veď ho príroda nemá. A kedy prídu tie časy, že človečenstvo obráti celý svoj ostrovtip na boj proti prírode, a nie na nivočenie seba samého?“

Opisy pocitov sú podané veľmi dobre...

Aj keď kniha je prevažne o Adamovom živote, nie je písaná z jeho pohľadu. Celý príbeh je v rozprávačových rukách a okrem Adama sa dej obracia aj na iné postavy, ako napríklad na farára Konôpku, ktorý často zažíva ťažké chvíle hlavne kvôli láske. Popri čítaní sme možno trochu ukrátení o samotný dej, vynahradzujú nám to však niekoľko stranové opisy pocitov, ktoré sú podané veľmi dobre a ukazujú, ako zle sa človek mohol cítiť alebo aj naopak, aké príjemné pocity zažíval. Nebojte sa, nebudete sa nudiť. Tie pocity vás dostatočne zasiahnu.

Ako tvrdil Jégé, ľudia sú slabí, smiešni a ovládaní pudmi.

Vec, ktorú som pôvodne chcela tejto knihe naozaj vytknúť je záver. Suchý a jednoduchý... asi tak by som ho vedela pomenovať. V celej knihe vás dostávajú do kolien pocity postáv a tu na konci, keď si to situácia vyslovene žiada, tak nič. V tomto poslednom bode knihy som to dosť postrádala. Keď som však potom dlhšie uvažovala nad celým dielom, tak som si uvedomila, že možno bolo dobré, ako to bolo na konci vyobrazené. Toto dielo je totiž jedno z tých, ktoré ukazujú, že človek je v podstate nič. Žije si svoj priemerný život a potom zomrie bez toho, aby sa niečo podstatné naučil v živote, bez toho, aby niečo vedel o svete. Proste a jednoducho príde koniec. Rovnako, ako príde v tejto knihe, aj náš život ukončí bezvýznamná bodka. Ak teraz máte strach prečítať si túto knihu, možno aj máte dôvod. Uvedomenie si takýchto vecí dá človeku zabrať. Veď čo sme my, ľudia? Ako tvrdil Jégé, ľudia sú slabí, smiešni a ovládaní pudmi. Zamyslite sa niekedy nad pravdivosťou tých slov.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Ladislav Nádaši-Jégé
  • Národnosť: slovenská
  • Knihu vydalo: Media klub
  • Počet strán: 208
  • Dátum vydania: štvrtok, 01 január 2004
  • Žáner: klasika
  • Poznámka: Originál bol vydaný v roku 1923.
Čítané 1663 krát

1 komentár

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.