štvrtok, 05 február 2015 00:12

Sto rokov samoty

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(3 hlasov)

Hoci je Sto rokov samoty známym dielom, nespomínam si, že by som sa o ňom učila v rámci dejín literatúry. Možno to však až taká škoda nie je. Neviem si totiž predstaviť, ako by sa obsah tejto knihy dal zhrnúť len do niekoľkých viet tak, aby zachytili podstatu diela. Možno by to napokon (minimálne v očiach tínedžerov) pôsobilo dosť nudne a odradilo ich to od reálneho prečítania si knihy. A to by už veru škoda bola.

Ako teda opísať, o čom toto dielo naozaj je? Najvšeobecnejšie to môžeme načrtnúť ako generačný román, ktorý opisuje život siedmich generácií Buendíovcov. Rodina, ktorá za ten dlhý čas prežila VŠETKO – ale nie také to „všetko“, čo sa stalo Evite. Od chvíle, keď Jose Arcadio Buendía s manželkou Úrsulou stáli pri zrode osady Macondo, cez jeho rozkvet, vojnu a revolúcie, vznik banánovej spoločnosti až po jej zánik. Tento storočný vývoj symbolicky odzrkadľuje vývoj Južnej Ameriky. Chápem, možno to stále neznie dosť zaujímavo.

Rodina, ktorá za ten dlhý čas prežila VŠETKO – ale nie také to „všetko“, čo sa stalo Evite.

Zaujímavým to začne byť hneď, keď aj reálne otvoríte knihu. Gabriel García Márquez sa považuje za jedného z hlavných predstaviteľov literárneho smeru zvaného magický realizmus – a naozaj, jeho štýl nemožno nazvať inak ako magickým. Celkom reálne pôsobiace príbehy mieša s nadprirodzenými, pripomínajúcimi mýty či legendy. V Maconde nie je nemožné nič, a tak môžete čítať o nespavej chorobe, kde rodina nemohla niekoľko mesiacov spať až z toho začala postupne strácať pamäť, o Krásnej Remedios, ktorá bola taká nevinná, že jedného dňa jednoducho vzlietla a odletela do neba či o záhadnom Mélquiadesovi a jeho alchymistických pokusoch ovplyvňujúcich celé generácie Buendíovcov, ako keby to boli tie najprirodzenejšie veci na svete. Jazyk príbehu je umelecký, ale zároveň bežný a dlhých sto rokov, počas ktorých sa odohráva, opisuje veľmi precízne, no vôbec nie zbytočne zdĺhavo. Zo začiatku je možno treba si na tento štýl zvyknúť, no hneď, čo sa „do toho dostanete“ sa ním môžete už len nadchýnať. Ak však bažíte po jednoduchom príbehu, skúste hľadať šťastie na inej adrese!

Ak bažíte po jednoduchom príbehu, skúste hľadať šťastie na inej adrese!

„V srdci ani jedného z Buendíovcov nebolo tajomstva, ktoré by nevedela rozlúštiť, lebo sto rokov karát a životných skúseností ju poučilo, že dejiny rodu, to je akési súkolesie, ktoré sa neodvolateľne opakuje, akési roztočené koleso, ktoré by sa krútilo donekonečna, keby sa jeho os postupne a nezadržateľne neopotrebovávala.“

Sto rokov samoty je komplexným generačným románom, kde o postavy nie je núdza. Hoci ich bolo tak mnoho, všetci sa ako keby striedali v dome Buendíovcov a takmer nikdy tam nikto nebol fyzicky sám, predsa ich všetkých najviac charakterizuje vnútorná samota, v ktorej žili uväznení počas celého trvania ich životov. Jednotlivé postavy predstavovali celé spektrum rôznych ľudských charakterov. Z nich však najviac vynikala Úrsula, ktorej život je zviazaný s Macondom – bola manželkou jeho zakladateľa a jej smrť bola snáď predzvesťou zániku mesta. Pre mňa je kniha zároveň akousi poctou tejto postave ako prototypu silnej ženy, ktorá vytrvalo znášala výstrelky všetkých svojich potomkov, robila aj nemožné, aby rodinu udržala pokope, riešila všetky problémy (ktorých bolo vždy až príliš veľa) a pomáhala, komu mohla. A bola to práve ona, ktorá hrala v živote takmer každej postavy dôležitú rolu, aj bez najmenšieho poďakovania.

Pre mňa je kniha zároveň akousi poctou postave Úrsuly ako prototypu silnej ženy.

„Uvažovala o všetkom, keď chystali kufor Josému Arcadiovi, kládla si otázku, či by nebolo ľahšie ľahnúť si rovno do hrobu a nech na ňu nahádžu zem. Pýtala sa bez strachu Boha, či si naozaj myslí, že sú ľudia zo železa, aby znášali toľko strastí a trápenia, ustavičnými otázkami prehlbovala v sebe zmätok a zatúžila aspoň raz si dodať odvahy a nadávať ako podaktorý z cudzincov, dopriať si konečne chvíľočku vzbury, po ktorej toľko ráz túžila a toľko ráz ju odohnala, vzdať sa všetkého úsilia a raz sa už konečne vykašľať na všetko a uľaviť svojmu srdcu od nesmierneho množstva kliatob, ktoré musela v sebe dusiť po celé storočia prispôsobovania sa.“

Keď sme už však pri postavách, ich mená sú jedinou vecou, ktorá mi pri tejto knihe máličko prekážala. Hoci to malo svoje opodstatnenie, v tých siedmich generáciách Buendíovcov sa mená pravidelne dedili, a tak sa čitateľ môže občas strácať v tom mori – ešte aj podobne znejúcich – Aurelianov, José Arcadiov, Amaránt... Nebolo by na škodu si popri čítaní zakresľovať akýsi rodokmeň... A viete čo? Ja to nabudúce už určite takto spravím. Nabudúce, pretože sa k tejto knihe určite ešte neraz vrátim!

u3qlbzrdhuddmspkuz23

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Gabriel García Márquez
  • Národnosť: kolumbijská
  • Knihu vydalo: Odeon
  • Počet strán: 311
  • Dátum vydania: štvrtok, 01 január 2004
  • Žáner: historický román
Čítané 3037 krát
Viac z tejto kategórie: « Marína Dvanásť príbehov z cudziny »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.