Vytlačiť túto stránku
piatok, 26 december 2014 19:00

Marianela

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(4 hlasov)

Medzi súčasnými knihami a tými, ktoré boli napísané pred šesťdesiatimi rokmi, je rozdiel. Musí byť. Preto ak už nemáte náladu na jeden typ scenára a plytké myšlienky, Marianela vás prinúti pouvažovať nad tým, aká dôležitá je vonkajšia krása a či sa dá umrieť kvôli láske...

Ja viem. Obálka knihy je veľmi nevábna a na priečkach bestesellerov v kníhkupectvách by sme ju hľadali len márne. Napriek tomu knihu od Benita Perez Galdosa vrelo odporúčam. Je to kniha o láske, ale vôbec nie je romantická. Kniha zrkadliaca hodnoty, no vôbec nepoučuje. Kniha, ktorej stačí 150 strán, aby podala hodnotnú výpoveď.

tie správne hodnoty ako na bežiacom páse a vy sa budete snažiť zachytiť aspoň jednu

Marianela je hlavná hrdinka príbehu, o ktorej rýchlo zistíte, že je to také chúďatko. Potuluje sa v baniach, je nevyvinutá, drobná a škaredá. Dospelá žena, ktorá vyzerala ako dieťa. Keďže mala škaredú tvár, nebola súca na vydaj a keďže bola krehká a drobná, nemala v sebe dostatok síl na prácu, a tak sa k nej ostatní aj správali. Ako? Ako ku zbytočnej osobe, ktorá bola terčom posmechu, podceňovaná, nemala dokonca ani miesto na spanie. Spala v akýchsi košoch, kde nikomu nezavadzala. Bola natoľko prehliadaná, že často nedostala ani najesť a k psom, ktorí si robili svoju prácu, sa správali lepšie. Nebola to vina Marianely, mala to nešťastie, že žila v rodine zadubencov – prostí baníci, ktorí boli veľmi neuvedomelí, hlúpi a správali sa ako zvieratá.

„Teodoro sa sklonil, aby jej pozrel do tváre, chudej, pehavej, posiatej hnedastými škvrnami. Mala úzke čelo, nos malý, končitý, ale nie bez pôvabu, čierne živé oči, z ktorých obyčajne sálal smútok. Jej tmavozlaté vlasy stratili prirodzenú krásnu farbu, lebo sa o ne nestarala, vždy ich vystavovala vzduchu, slnku a prachu. Pery mala úzke, že ich ledva bolo vidieť, a vždy sa usmievala, ale jej úsmev sa ponášal na náznak úsmevu tých, čo už opustili tento svet s myšlienkou na slávu nebeskú. Neline ústa boli z estetického hľadiska nechutné, škaredé.“

Potuluje sa v baniach, je nevyvinutá, drobná a škaredá. Dospelá žena, ktorá vyzerala ako dieťa.

Definícia novely tvrdí, že podáva pútavý príbeh osoby dramaticky a zovreto bez zbytočných opisov a má prekvapivý či výrazný záver. A presne taká je Marianela. Krátka, no úderná a dramatická. Tragický osud opustenej drobnej žienky s veľkou dušou vás musí zaujať. Od začiatku príbehu sa rozpráva so slepcom Pablom a poviem vám, tie rozhovory stoja za to. Prostredníctvom nich vám budú prebiehať tie správne hodnoty ako na bežiacom páse a vy sa budete snažiť zachytiť aspoň jednu. Pablov otec svojho slepého syna vzdelával, pretože nechcel, aby bol „dvakrát slepý“. My, zrakovo nepostihnutí, si často kvety vonku ani nevšimneme, no pre slepého Pabla to boli „úsmevy na tvári matky Zeme.“

Viete si asi predstaviť, ako sa pri ňom cítila. On jediný vnímal jej dušu a nepripisoval zovňajšku takú váhu. Cítila sa s ním úplná a pochopená. No Pablovi sa podarí vrátiť zrak pomocou riskantnej operácie a zatiaľ čo on sa nesmierne teší, že uvidí svoju krásnu Marianelu a budú spolu šťastní, na jej strane sledujeme sužovanie a muky, pretože vie, že je škaredá a vie, že príde o jediného človeka na svete, ktorý ju má úprimne rád...

„,Či nie ste lekár?´ ,Som, ale očný, neliečim vášne!´ ,Vášne,´ zvolala, prihovárajúc sa umierajúcej. ,A teba, úbohé stvorenie, aké vášne zabíjajú?´ ,Na to sa opýtajte svojho vyvoleného!´ Florentina sa v úžase ponorila sama do seba. ,Nešťastnica!´ zvolala, dusiac sa od vzlykov. ,Či môže takto usmrtiť človeka duševná bolesť?´“

Prežívala som spolu s ňou ten strach, smútok a beznádej a zároveň som si uvedomovala, že pripisovala kráse príliš veľký význam. Tvrdila, že nič škaredé by nemalo existovať a zabudla pritom na to, že má krásnu dušu. Dočítate sa aj, ako kedysi mladí ľudia slúžili u bohatých výmenou za platenie vzdelania. Dnes je vzdelanie bezplatné a nevážime si ho tak, ako by sme mali.

Sledujeme sužovanie a muky, pretože vie, že je škaredá a vie, že príde o jediného človeka na svete, ktorý ju má úprimne rád...

Španielsky originál pochádza z roku 1953, preto sa neprekvapte typickým dobovým slovníkom a častým využívaním archaizmov. Práve tento štýl vyjadrovania sa mi na starých knihách páči. Je to zaujímavé a iné ako exkurzia do minulého storočia. Tiež je istým apelom na spoločnosť, ktorá sa nevenuje ľuďom, neučí ich a potenciál v nich umiera. No spoločnosť v minulosti, rovnako ako dnes, slabé články prehliadala a nevšímala si ich. Smutné. No viete, čo ma okrem príbehu a skutočne dramatického záveru zaujalo najviac? Fakt, že kniha vznikla pre potreby autora vysvetliť o Marianele pravdu. V Aldeacorbe de Suso totiž naozaj existuje mramorový pomník Marianely a legendy, ktoré sa šíria o jej pôvode, sú na míle vzdialené od pravdy.

„Stačilo, aby si toto človek prečítal a hneď pochopil, že ctihodní reportéri mali asi vidiny. A keď sme zistili pravdu, vznikla táto kniha.“

Čítané 1175 krát

Súvisiace položky (podľa značky)