sobota, 13 december 2014 16:17

Plukovníkovi nemá kto napísať

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)

Plukovníkovi už nikto nenapíše, ale stále máme možnosť pochopiť jeho posolstvo. Oplatí sa žiť podľa jeho hesla: Kto vydží, ten sa napokon, skôr či neskôr, dočká?

Ide o príbeh dvoch jednoduchých ľudí, ktorí, napriek každodennému živoreniu, nestrácajú nádej. Plukovník má už pätnásť rokov len jediné zamestnanie – každý piatok čakať na poštu, kde by mu malo prísť rozhodnutie o začatí vyplácania penzie. Tento vojnový veterán a jeho žena toho veľa nemajú. Nemajú syna, ktorého im zastrelili policajti počas kohútích zápasov, lebo šíril ilegálne letáky. Nemajú peniaze, lebo čakajú na neprichádzajúcu poštu. Nemajú skoro žiaden nábytok, lebo ho pomaly rozpredávajú, aby mali zopár pesos na jedlo. Nemajú už ani dve lyžičky kávy, len jednu, ktorú plukovník pripraví chorej manželke.

Plukovník má už pätnásť rokov len jediné zamestnanie – každý piatok čakať na poštu.

„Plukovník nespustil oči z poštmajstra od chvíle, čo vystúpil na palubu, odviazal vrece a vyhodil si ho na chrbát. Pustil sa za ním ulicou súbežnou s prístavným mólom, labyrintom obchodov a stánkov s pestrofarebným tovarom. Plukovník cítil pritom zakaždým inú úzkosť, ale vždy práve takú neodbytnú ako strach.“

Majú iba dom, seba navzájom a kohúta – dedičstvo po synovi. Kohút sa pripravuje na zápasy – preto si oni sami odtŕhajú od úst, kým kohút spokojne zobe kukuricu, aby do januára nezdochol. Stáva sa symbolom plukovníkovej nádeje na lepšie časy. Ak kohút vyhrá, o čom nikto z dediny nepochybuje, prinesie peniaze. Pre ženu je však iba ilúziou, z ktorej sa nenaje. Pre susedov je kohút istota, na ktorú chcú staviť. Pre jediného zbohatlíka v mestečku je kohút prostriedok, ako zarobiť na úkor najchudobnejších. Zabijú ho? Zjedia? Predajú? Uživia? Ktovie, čím bol kohút pre samotného autora – alebo skôr, čo bolo v jeho živote kohútom, ku ktorému upínal svoje nádeje, keď, podobne ako plukovník so ženou, živoril a trpezlivo čakal na maličké honoráre. Novela sa dostane pod kožu čitateľa určite i vďaka tomu, že Márquez do nej vkladá kúsok svojich vlastných skúseností.

„Žena bola ako vždy po záchvate rozrušená. Za predpoludnie obrátila celý dom hore nohami. Všetko poprekladala, iba hodiny a obraz s nymfou nechala na mieste. Bola taká drobná a hybká, že sa zdalo, akoby prechádzala cez steny, keď chodila sem a ta v plyšových papučiach a čiernych šatách pozapínaných až po krk. Ale pred pravým poludním znova nadobudla hutnosť a ľudskú váhu. V posteli predstavovala prázdnotu. Teraz, keď sa pohybovala medzi črepníkmi s papraďou a begóniami, bol jej odrazu plný dom. ,Keby mal Agustín narodeniny, zaspievala by som si,´ povedala a miešala jedlo v hrnci, kde sa varili pokrájané všetky možné plody tropickej prírody.
,Ak sa ti chce spievať, zaspievaj si,´ pobádal ju plukovník. ,Spev je dobrý na žlčník.´“

Magický realizmus nájdeme v knihe iba v náznakoch, naplno sa rozvinie až v jeho neskoršej tvorbe.

Keďže Plukovníkovi nemá kto napísať je Márquezovou druhou knihou, magický realizmus v nej nájdeme iba v náznakoch, skutočne sa rozvinie až v jeho neskoršej tvorbe. Ja mám Márquezove diela rada práve pre ich magickosť a jeho typický štýl rozprávania príbehov, preto som aj v Plukovníkovi netrpezlivo hľadala obrázky a metafory. Našla som moľami rozožratý dáždnik, ktorý je tajomným systémom kovových prútov; jedovaté huby a kosatce rastúce v hladných črevách; sny o pavučinách; Južnú Ameriku ako fúzatého chlapa s gitarou a revolverom či mestečko ochrnuté nedeľnou siestou.

„,Mozog mám napätý, div mi nepraskne.´
,Vždy si ho mala taký,´ odbil ju plukovník, ale potom si všimol, že žena má na kolenách plno farebných handričiek. ,Vyzeráš ako kolibrík.´
,Človek musí byť kolibrík, keď chce, aby si si mal čo obliecť,´ odvetila. Vystrela košeľu ušitú z troch druhov látky rozličnej farby, iba golier a manžety boli rovnaké. ,Keď bude karneval, stačí, ak si vyzlečieš sako.´“

Márquez vie ako poskladať slová do viet tak, aby preniesol na čitateľa emóciu.

Príbeh o plukovníkovi odporúčam všetkým milovníkom Márqueza. Od jeho ostatnej tvorby sa síce trochu líši – na jednej strane v tejto novele nenachádzame tak veľa magických obrázkov a čarovných metafor, vďaka ktorým prirástol tento autor mnohým čitateľom k srdcu. Avšak nenájdeme tu ani dlhé opisy, ktoré by zdržiavali dej nekonečným výpočtom detailov. Márquez vie ako poskladať slová do viet tak, aby preniesol na čitateľa emóciu. Nedá sa poprieť, že z tejto jeho knihy dýcha smútok, bezmocnosť, horúčkovité blúznenie a chorobnosť. Aj keď sa tieto pocity snaží prekryť čipernými dialógmi, čiernym humorom a tiež láskavosťou vo vzťahu plukovníka a jeho ženy, napriek tomu nádej a optimizmus ostávajú skôr v úzadí. Preto, ak vás knihy vedia rýchlo dojať a po smutných príbehoch opisujúcich biedu máte ešte pár dní depresívnu náladu, siahnite radšej po veselšom dielku. Ak však radi hľadáte posolstvá, ľudskosť v neľudských podmienkach, humor v nešťastí a láskavý optimizmus bojujúci s beznádejou, potom bude plukovníkov príbeh tým povestným orechovým práve pre vás.

Gabriel Garcia Marquez

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Gabriel García Márquez
  • Národnosť: kolumbijská
  • Knihu vydalo: IKAR
  • Počet strán: 96
  • Dátum vydania: pondelok, 01 január 2007
  • Žáner: novela
Čítané 1501 krát

Súvisiace položky (podľa značky)

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.