piatok, 05 december 2014 13:46

Živý bič

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(6 hlasov)

Za literatúrou svetových rozmerov nemusíme chodiť veľmi ďaleko. Máme ju aj tu za humnami, v oravskej dedine Ráztoky. Ak ste ešte nemali tú česť s najznámejším dielom Mila Urbana, je načase to napraviť.

Veľa sa toho popísalo o vojnách, najmä o tých svetových. Máme tu Remarquea a jeho Na západe nič nové alebo Hemingwaya a Zbohom zbraniam. Obidva romány sa na tematiku pozerajú odlišne a tak je tomu aj v prípade Urbanovho Živého biča. Aj keď je ním vojna nasiaknutá skrz naskrz, nie je typickým vojnovým románom. Zameriava sa viac na jej sociálny a často opomínaný rozmer – zatiaľ čo na frontoch prebiehali šachy celého sveta, bežní ľudia sa tiež museli pasovať s následkami vojny. Všetci práceschopní mladíci bojovali za vlasť, pre sedliakov skôr abstraktný pojem, a polia zatiaľ chradli, rovnako ako životy ľudí, ktorí hladovali a strachovali sa o svojich blízkych v ďalekých krajoch postihnutých rakovinou vojny.

Aj keď je ním vojna nasiaknutá skrz naskrz, nie je typickým vojnovým románom.

Román sa začína príchodom Ondreja Koreňa do rodnej obce. Už vďaka tejto postave je vojna čitateľovi predstavená v celej svojej „kráse“. Ondrej prichádza z frontu, bez ruky a nemý. Kým dosiaľ bola vojna pre Ráztočanov iba slovom, v tomto momente nadobudla svoj plný rozmer, ktorý sa zavŕšil odvodom zvyšku mladých mužov na vojnu. V Živom biči však sledujeme osudy mnohých postáv, ktoré reflektujú danú dobu – každá dedina mala svoju Evu Hlavajovú, ženu s mužom na bojisku a s nechceným tehotenstvom, každý kúsok zeme mal svojho Kúrňavu, ktorý slúžil pánom pri ich neľudských skutkoch na chudobe, a vždy tu bude Ilčíčka, ktorá celý svoj život venovala synovi. Živý bič teda nie je románom jednotlivca, ale akoby v ňom celá dedina Ráztoky vystupovala ako jedna veľká postava. Na jej pozadí sa odohrávali neveselé osudy ľudí, ktorí vojnu nechceli a ani nechceli vlievať krv pre im tak vzdialené dôvody.

akoby v ňom celá dedina Ráztoky vystupovala ako jedna veľká postava

„Ale vtedy, asi po troch rokoch, na jar, prišiel do Ráztok človek v zaprášenej vojenskej uniforme, odstávajúcej od predčasne vyschnutého tela. Bol nahnutý k zemi, a ako šiel, vietor, čo dobehol časom od hôr, svieži, ihravý, nadnášal mu pravý rukáv, v ktorom nebolo ruky.“

Dej je rozdelený do dvoch častí – Stratené ruky a Adam Hlavaj. Kým v prvej časti sa zbedačený ľud skláňa pred bičom mocipánov, v druhej postupne vstáva vďaka Adamovi Hlavajovi, ktorý ušiel z frontu, aby už viac nemusel zabíjať. Kolotoč udalostí má logický spád a následky, ktoré museli prísť. Milo Urban aj v takejto ťažkej tematike zostal verný lyrickému štýlu písania, ktorý napriek často básnickým opisom absolútne nepôsobí nudne. Na pomenovania zverstiev vojny však používa silne expresívny jazyk, z ktorého cítiť odsúdenie, nenávisť a hnev.

Vďaka svojim osobným skúsenostiam života na dedine v severnej časti Slovenska podal čitateľom autentický zážitok a vytvoril tak nadčasové literárne dielo. Nielen kvôli populárnej tematike, ale aj vďaka väčšiemu rozmeru a schopnosti vytvoriť postavy, ktoré sú silnými osobnosťami v akomkoľvek pohľade. Čitateľ tak nemá problém s odlišovaním postáv aj napriek im podobnostiam (Kúrňava, Komár, Kramár). Urban v románe vytvoril bohatý kolorit postáv, čím umocnil hodnoverný zážitok, v ktorom priblížil osudy a zmýšľanie nielen sedliakov, ale aj panstva, duchovenstva či žandárov. Nevyhol sa ani nepríjemným scénam, ktoré v celej svojej surovosti boli opísané bez okolkov alebo prikrášľovania. Rozprávanie o postavách sa obmieňalo, čím sa postupne vykresľoval dej a tvoril tak mozaiku Ráztok a všetkých jeho obyvateľov.

Na pomenovania zverstiev vojny používa silne expresívny jazyk, z ktorého cítiť odsúdenie, nenávisť a hnev.

Život vo vojnou nepriamo dotknutej oravskej obci je tak zážitkom samým osebe. Ale len na papieri. Autorovi sa tak podarilo napísať kroniku jednej dediny počas obdobia prvého svetového konfliktu, aj keď ide o fikciu. Pretože v každom kúte sveta boli nejaké Ráztoky, kde ľudia chceli len žiť a starať sa o svoje deti, modliť sa a občas si zájsť do krčmy či na návštevu k susedom. Nenechávajme slovenskú klasiku ležať úhorom ako vlasť, ktorá brala roľníkov z poľa na front, začnite trebárs Živým bičom, pretože tu stavíte na istotu.

„Ale satani v ľudskej koži potrebovali na svoju hru živé karty, na pranie svojej špinavej bielizne živé piesty. Vzali do ruky zákon, náboženstvo, spoločenský poriadok a ním surovo znásilnili ľud. Štyri a pol roka pral sa ten ľud s deravými nezmyslami po svetových bojištiach, vylieval svoju energiu v daromnej práci, v rúcaní. A satani sa smiali do hrsti.“

500000995 1Zivy bic AKA The Living Scourge Martin Tapak 1966.avi snapshot 00.56.06 2012.03.03 00.00.17

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Milo Urban
  • Národnosť: slovenská
  • Knihu vydalo: Literárne informačné centrum
  • Počet strán: 342
  • Dátum vydania: streda, 01 október 2014
  • Žáner: klasika
  • Poznámka: Literárne informačné centrum vydalo Živý bič ako 1. publikáciu v edícii (Ne)povinné čítanie.
Čítané 8591 krát
Viac z tejto kategórie: « Malé ženy Peter a Lucia »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.