utorok, 18 november 2014 20:50

Tri poviedky

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)

Má zmysel v dnešnej dobe čítať príbehy, ktoré sú situované do obdobia vojny? Je strach z hroziaceho nebezpečenstva dosť silný na to, aby sme čítali o tom, aká bezútešná situácia bola počas druhej svetovej vojny medzi obyčajnými jednoduchými ľuďmi? Nejdem moralizovať, neviem, či to má zmysel, knihy Alexandra Solženicyna však rozhodne zmysel majú.

Dielo významného ruského spisovateľa Tri poviedky som doteraz nepoznala. Takže keď som ho dostala do rúk, plná zvedavosti som ho otvorila. Ten prvý dojem bol na nezaplatenie – krásna archaická slovenčina v preklade vychádzajúca z rovnako starej ruštiny. Jazyk plný hladkajúcich slov, pri čítaní ktorých sa nedá inak, ako sa usmievať.

„Ráno bolo zaoblačené. Schyľovalo sa na dážď.“

Ten prvý dojem bol na nezaplatenie – krásna archaická slovenčina


Kniha, ako hovorí i názov, obsahuje tri poviedky, ktoré spája akurát tak doba. Prvé dve majú prepojenie so železnicou, prvá a tretia sú zasadené do školského prostredia.

Matrionina chalupa
Ignatič, rozprávač, je muž s akýmsi tajomstvom alebo prežitým nešťastím, ktorý pokoj pre svoju dušu hľadá v tichosti a samote dediny. Napokon ho aj nájde, keď sa ubytuje u starej ženy Matriony. Zo všetkého cítiť skromnosť a pokoru.

„Občasné rýchle zašramotenie myší pod tapetami zaniklo v šuchotaní švábov za priehradkou, ustavičnom, neprestajnom a neúnavnom ako hukot vzdialeného oceánu. Ale ja som naň privykol, lebo v ňom nebolo nič zlého, nebola v ňom lož. Ich šuchotanie, to bol ich život.“

Tragédia, ktorá sa stane, ovplyvní všetky udalosti, dokonca aj u nie až tak zainteresovaného pozorovateľa a rozprávača. U Matriony, v jej chalupe, našiel Ignatič pokoj. To, čo sa následne udeje s ňou (ženou/chalupou), ho o pokoj pripraví. Opisované reálie sú známe aj z kníh slovenských spisovateľov toho obdobia, hoci u nás išlo o majetky najmä pri svadbách, u Solženicyna je to aj pri pohreboch.

„Dve hádanky sú na svete: ako sa človek narodil – nepamätá sa, ako umrie – nevie.“

Na stanici Krečetovka

Desivý a všeobjímajúci duch vojny poznačí život aj na Urale

Desivý a všeobjímajúci duch vojny poznačí život aj na Urale, tak ako všade v Rusku. Ľudia o vojne hovoria, boja sa jej, v každodennom živote pociťujú strádanie, ktoré prináša. No poručík Vasiľ Vasiľjič Zolotov žije len vojnou. Aj keď slúži na vlakovej stanici Krečetovka. Netrápi sa zimou, hladom či tým, že kvôli rozkazu narukovať, kdesi zanechal tehotnú manželku. Jediné, čo ho trápi a zaujíma, je priebeh vojny. Tak to chce, len tak sám sebe dovoľuje rozmýšľať. A predsa, predsa len sa objaví niečo, aj pred ním samotným starostlivo ukrývané v kútiku mysle. Zolotov je zásadový človek, veriaci vo vyššiu vec v prospech ľudu, no jeden jediný jeho skutok, vykonaný v mene tej „vyššej veci“ v ňom zanechá nezmazateľnú stopu. Takú, ktorá aj páli, pretože to, či rozhodol dobre alebo zle, ostáva nevypovedané.

...to, či rozhodol dobre alebo zle, ostáva nevypovedané.



Vo vyššom záujme
Tretia poviedka sa odohráva na odbornej priemyslovke, avšak na rozdiel od prvej, ktorej rozprávač je učiteľ, je táto už v úvode pozitívnejšia.

„Všetci boli ešte v tom neustálenom, tvárlivom veku, keď je tak ľahko vštepiť do človeka dobré city.“

Výsostne sympatická je postava učiteľky Lidie Georgijevny, ktorá je prísna, no láskavá a spravodlivá, a tak je okolo nej neustále húf študentov. Decká ju milujú, pretože je ochotná s nimi diskutovať, počúva ich a ak urobí chybu, dokáže si ju priznať. Práve to študenti oceňujú a vážia si (a myslím, že to rovnako platí dnes ako pred 80 rokmi). Na rozdiel od dnešných boli však vtedajší študenti ochotní robiť niečo pre školu vo svojom voľne. Dnes už nepoznané nadšenie ich počas letných prázdnin ženie k tomu, aby pomáhali na stavbe novej školskej budovy, kam by sa mali v blížiacom sa školskom roku presťahovať... Viete si to predstaviť dnes? Žeby 14-17 roční mladí ľudia počas celých letných prázdnin nechodili na kupko, túry či diskotéky alebo do barov, ale namiesto toho by na stavbe školy miešali maltu, nosili vrecia, skladali tehly? Nielen jazykom ale aj zmýšľaním je teda kniha Tri poviedky archaická. Študentom na povinné čítanie by som ju rozhodne neodporúčala. Skôr starším čitateľom, ktorí majú čas si krásu ľubozvučných slov a nedávnej histórie kedysi nášho „veľkého brata Ruska“ vychutnať.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Alexander Solženicyn
  • Národnosť: ruská
  • Knihu vydalo: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry
  • Počet strán: 192
  • Dátum vydania: streda, 01 január 1964
  • Žáner: klasika
Čítané 1431 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.