utorok, 29 január 2019 13:59

Marakéš

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna dedina, ktorá bola pupkom sveta. Aspoň jej obyvatelia verili, že to tak je. Spali a jedli a milovali sa a ohovárali sa, jednoducho žili najlepšie, ako vedeli. Marakéšania.

Václav Pankovčín bol slovenský literát, prozaik a publicista, ktorému bol na tvorbu pridelený len veľmi krátky čas. Zomrel vo veku tridsať rokov, a tak je v podstate všetka jeho tvorba definovaná jediným desaťročím. Býva prirovnávaný ku Gabrielovi Garcíovi Márquezovi, keďže aj v jeho tvorbe sa objavujú prvky magického realizmu. Pankovčín bol však autorom, ktorý písal s humorom a ľahkosťou, v jeho dielach je čitateľné dôverné poznanie prostredia i postáv, ktoré na stránkach jeho noviel a poviedok ožívajú. Koloman Kertész Bagala, vydávajúci aj jeho predošlé diela, sa rozhodol vydať v roku 2018, v roku nedožitej Pankovčínovej päťdesiatky, postupne celé jeho súborné dielo. Prvou chuťovkou je Marakéš.

Písal s humorom a ľahkosťou.

Marakéš je veľká dedina alebo malé mestečko na východnom Slovensku. Presne v strede medzi Aljaškou a Saharou. Knižka Marakéš s podtitulom Šicke me naše! je ucelenou zbierkou poviedok, ktoré spájajú spoločné znaky. Prvá časť, Asi som neprišiel len tak, je takmer totožná s Pankovčínovou rovnomennou zbierkou vydanou v roku 1992. V druhej časti, Marakéš, sa nachádzajú poviedky a prípoviedky v poradí, v akom ich autor plánoval vydať... Ale už nestihol.

„Laci mal ženu, sliepky a sviňu. Mal aj dom uprostred nášho mestečka a mal aj záhradu, v ktorej sa rodili zlé jablká, a mal aj políčko, kde rástli zemiaky. Laci mal rád zemiaky, ľúbil aj svoju ženu, no najväčšmi zo všetkého miloval sliepky. Sviňu stále bil: bola hladná a pýtala jesť.“

Asi som neprišiel len tak
Tak ako sa u autora opakovalo prostredie, v ktorom sa deje jeho príbehov odohrávali, opakovali sa aj ľudia, plynule prechádzajúci z rozprávania do rozprávania, z poviedky do románu a naopak. Baba Peťová je dedinská všeznalkyňa v tom zmysle, že o každom všetko vie – kto, kde, s kým, ako a prečo. Aj prečo nie. Pán Šalamaha je zasa miestny mudrc, špekulant, schopný vyťažiť prospech z absolútne všetkého, zároveň je však váženým mužom, od ktorého si Marakéšania chodia pýtať rady.

Postavy plynule prechádzajú z rozprávania do rozprávania.

Ľudia žijú svoje životy, čudujú sa samozrejmým veciam, nerozhodia ich zázraky. Keď raz jeden z nich výjde po obrovskom rebríku do neba a nevráti sa niekoľko týždňov, nuž ho pochovajú. Reku, zaživa a už v nebi... Avšak keď sa následne po čase objaví, má smolu, raz pochovaný, navždy pochovaný. Na stránkach, ako vidno, ožívajú svojrázne postavičky a ich životy, z Pankovčínovho rozprávania presakuje láskavý humor a dôverná znalosť ľudskej psychiky.

„A pán Šalamaha bol spokojný sám so sebou. Večer chodieval do klubu, kde predával domácu pálenku, ráno vždy išiel do obchodu, zdravil sa s ľuďmi, rozprával sa s nimi (vždy srdečne), vypytoval sa ich, ako sa majú, radil im, poúčal a napomínal: po obede si sadol na dvor do tieňa a oddychoval. Nerozmýšľal o ničom. Žil.“

Marakéš
V takmer každej dedine a mestečku žije nejaká tá klebetnica, miestny alkoholik, aspoň jeden čudák, dôverčivá žena a podobne. Práve to sú črty, vďaka ktorým môžu byť poviedky v knižke blízke ktorémukoľvek čitateľovi. Jednoducho získate pocit, že presne takých ľudí poznáte aj vy. Čítanie o živote jednoduchých obyvateľov Marakéša či ďalšej obce, Rantaprapánu, je čítaním o ich životoch, drobných radostiach i veľkých udalostiach, ktoré ich ovplyvňujú. Občas použil aj autentický jazyk regiónu, vždy však len čiastočne, a tak, aby mu rozumeli aj čitatelia z iných kútov Slovenska.

Stieral hranice medzi živými a mŕtvymi.

„Perdzej si zapálil zorku a v príjemnom opojení z chamule vychutnával jarný podvečer.
,Odrazu vidzim,´ povedal neskôr chlapom v krčme, ,nad Barhlovu dajake ľietadlo. Dumam sebe: ňebudz šaľeni, Pišta, šak eroplan dakus huči. Dumam sebe: Pišta, už maš dosc! Čul som, že veľo ľudzi vidzi biele miši, ta čom ja vidzim ľietadlo?´“

Spisovateľ zaujímavým spôsobom pracoval s časovou líniou, stieral hranice medzi živými a mŕtvymi, občas sú jeho postavy až groteskné. Jediné, čo by som mu mohla vytknúť, je to, že som pri niektorých poviedkach zaradených v druhej časti diela mala pocit nedokončenosti. Akoby tam chýbala ešte veta či dve, aby bol príbeh uzavretý. No zároveň je možné plynule pokračovať nasledujúcim príbehom, ktorý z predošlého vychádza, čím sa vytvára akési cyklické čítanie.

Otázkou je, ako by bol Václav Pankovčín písal v ďalších rokoch, dnes. V čom by pokračoval a čo by zmenil? Táto otázka však ostane bez odpovede... Prehľad jeho súborného diela pripravuje na roky 2018/2019 vydavateľstvo KK Bagala, v ktorom vyjdú v troch častiach jeho poviedky (recenzovaný Marakéš. Šicke me naše!), novely aj romány. Navyše s krásnou obálkou výtvarníka Fera Guldana, čo robí knižky ešte príťažlivejšími.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Václav Pankovčín
  • Národnosť: slovenská
  • Knihu vydalo: KK Bagala
  • Počet strán: 304
  • Dátum vydania: pondelok, 01 január 2018
  • Žáner: humor
  • ISBN: 9788097277758
Čítané 527 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.