sobota, 29 november 2014 17:23

Milanchólia

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

A čo by na to povedal ten mdlý hlások vo vás? Pýtate sa na čo? Na všetko. Na nenávisť, na lásku, na hlúposť i jasnozrivosť. Čo by na to povedal ten diablik, ktorý nechce byť vypočutý? Možno by na to povedal toľko, ako textové ilustrácie Milana Lasicu k obrazovým dokumentom univerzálneho princípu bytia Mareka Ormandíka. Humor i smútok, ktoré patria k sebe. Lebo bez smútku by sme si smiech nevedeli vážiť.

Kniha Milanchólia je dielom dvoch slovenských top autorov, ktorí vytvorili niečo, čo je skutočne unikátne. Už pri pohľade na obálku diela sa môžeme presvedčiť o tom, že pôjde o výnimočnú knihu. Drobný smutný anjel, ktorý sedí na línii možno naznačujúcej linku v zošite, linku, na ktorú zabudlo zablúdiť zatúlané slovo. Možno sa slová minuli. Minuli sa tomuto anjelovi, ale, chvalabohu, nie Lasicovi.

Milanchólia má potenciál stať sa obľúbenou knihou „milancholického“ človeka.

Kľúčom k čítaniu tejto knihy je slovná hračka. Je to melanchólia? Nie je to melanchólia? Prečo Milanchólia? Pretože. Skrátka na Slovensku máme jednu lasičku schopnú robiť cirkusantské saltá aj na šibenici. Smiech cez slzy. To je Milanchólia. Komik to má v živote ťažké. Očakáva sa od neho, že bude vždy „cililing“ a „mecheche“. Lenže ako sa to dá dosiahnuť? Ako dosiahnuť stav rovnováhy, keď neprevažuje „cililing“ a „mechceche" nad zdravým rozumom? Milanchólia má potenciál stať sa obľúbenou knihou „milancholického“ človeka. Aký je? Vtipný aj smutný a hlavne potmehúdsky a írečitý. Rýdzo slovenský a známy svetu ako smutný klaun. Tento smutný klaun sa nachádza v nás a dovoľuje nám rozumieť slovám, ktoré získavajú význam v našom srdci. Kniha má čisté texty a rýdze obrazy, spojenie priam neodolateľné. Keď chcete zažiť umenie, nemusíte ísť len do galérie alebo do divadla. Rovnako ho môžete zažiť doma v kresle. Dovoľujem si povedať, že aj pri čítaní a prezeraní tohto diela. Obrazy sú tu rovnocenné s textami a myslím, že si pri nich príde na svoje každý o umenie sa zaujímajúci človek.

Ako dosiahnuť stav rovnováhy, keď neprevažuje „cililing“a „mechceche" nad zdravým rozumom?

„Niet nič smutnejšieho ako nahí starci. Silu nahradila skúsenosť. Ale čo s ňou. Traja starci na obrázku sú skľúčení. Ten prvý zviera ženskú ruku, akoby sa chytal poslednej príležitosti. Akoby dúfal, že ruka ho potiahne niekam, kam už nemá síl dôjsť. A tí dvaja za ním poslušne stoja vo fronte na nádej. Nevyzerajú, že by dúfali.“

Predstaviť si obraz k textu. To je základ. No Lasicova a Ormandíkova kniha tento základ spĺňa na jednotku. Lebo text a obraz sú spojenými nádobami. A v ich vnútri je tekutina, raz čierna žlč, inokedy životodarná miazga. Lebo len keď si uvedomíme skutočnú pravdu, môžeme si povedať: Dosť klamstva, buď ako buď a v tme nezablúď. Či už veríme, alebo len dúfame ako prvý zo smutných starcov, alebo sme stratení ako ostatní dvaja, dôležité je pravdu si uvedomiť a nezabudnúť. Ženská ruka, ktorá ťahá starcov z letargie beznádejnosti, je synonymom životnej sily. Táto ruka na iných miestach knihy čarovne mieša karty.

Poviem vám. Pri čítaní Milanchólie som dospela k zisteniu. Život komika nie je kus cukru. Slza, ktorú takmer šibalsky ani nejde rozoznať v oku, pretože sa skrýva za tajomným zábleskom, je prvým znakom, že v komikovi je skôr ukrytý tragéd. Možno by sa dalo povedať, že skôr realista.

Život komika nie je kus cukru.

Preto pri obraze zlomeného človeka kľačiaceho na kolenách je rýmovačka vskutku rozjarená: „Nepátraj, čo bude potom, Nehľaď na svet s nechuťou, kto sa zmieril so životom, zmieri sa aj so smrťou, Spomienka ťa občas vzkriesi, Občas trochu stíši bôľ, Nenariekaj, že už nie si, Radšej buď rád že si bol, Neplač ak ti srdce zmäklo, Nad životom prežitým, Nebol to raj ani peklo, Ale niečo medzitým.“ Ako to, že v týchto pár slovách je zhrnutý takmer celý zmysel? Jednoducho. Ak Lasicu zrátame so slovami a obrazy lomíme Ormandíkom, možno sa prerátame, možno sa zlomíme. Ale možno prídeme na to, čo je dôležité.

Uchopiť jedno slovo a postaviť ho na piedestál. Minimálnymi prostriedkami výtvarného umenia vyjadriť maximálny pocit. Ťažiť z mála. Lebo inak spadneme do králičej nory a ani si neuvedomíme, že je takmer nekonečná. Takmer, lebo: „Túžba po vedení je neskrotná. Niekomu nestačí, že číta, aby sa dozvedel. Začne knihy konzumovať. Myslí si, že konzumovať jedlo je strata času. Koľko by sa toho mohol dozvedieť, keby nemusel jesť! Takže na raňajky si dá takú menšiu knižočku, na obed aj dve, jednu ako predjedlo a pred spaním niečo ľahšie, aby nemal ťažký spánok. Medzitým, pravdaže, číta ako zmyslov zbavený. A nenecháva si to pre seba. …Myslí si, že požral všetku múdrosť sveta, smejú sa mu a on si myslí – prečo sa smejú? Veď je to pravda!“

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Milan Lasica, Marek Ormandík
  • Národnosť: slovenská
  • Knihu vydalo: Slovart
  • Počet strán: 104
  • Dátum vydania: utorok, 01 január 2008
  • Žáner: humor
  • Poznámka: Marek Ormandík je súčasný slovenský maliar, ktorý spolu s Milanom Lasicom vytvoril unikátnu knihu plnú umeleckých skvostov.
Čítané 2619 krát

Najnovšie od Monika Zavadinková

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.