Starý mýtus o Minotaurovi a labyrinte je všeobecne známy. Ak náhodou nie, v skratke: ide o krvilačného netvora z gréckej mytológie s ľudským telom a býčou hlavou, ktorý bol uväznený v labyrinte a ktorý si vyžadoval ľudské obete. Za pomoci bohyne Afrodity a malej ľsti ho porazil syn aténskeho kráľa Théseus.

Práve tento príbeh sa v edícii Mýty, ktorú vydáva Slovart, rozhodol spracovať ruský autor Viktor Pelevin. Viaceré jeho diela vyšli preložené do slovenčiny a je považovaný za jedného z najvýznamnejších a najvýraznejších súčasných ruských spisovateľov. Je držiteľom viacerých literárnych cien. A okrem toho, mýty sú zaujímavé už vo svojej podstate.

Nové spracovanie starého mýtu.

Každý zo spisovateľov, ktorý napísal niečo, čo bolo zaradené do spomínanej edície, sa k tomu „svojmu“ mýtu postavil po svojom. Inak, originálne. Tak urobil aj Viktor Pelevin v diele Helma hrôzy, ktorá je spracovaním mýtu o Tezeovi a Minotaurovi.

„Ariadna: Postavím labyrint, v ktorom sa môžem stratiť s tým, kto ma bude chcieť nájsť – kto to povedal a o čom?“

Čo iné sú sociálne siete, ak nie určitým druhom labyrintu, v ktorom sa dá veľmi ľahko stratiť a v prenesenom význame aj prísť o život? Také ľahké je stratiť sa v nich, a také ťažké je nájsť cestu von. Práve na tom postavil Pelevin hlavnú myšlienku knihy, keď svojich aktérov umiestnil nie do fyzického labyrintu, ale do siete, v ktorej sa zamotávajú o to viac, o čo viac sa z nej snažia vymotať.

Čo iné sú sociálne siete, ak nie určitým druhom labyrintu, v ktorom sa dá veľmi ľahko stratiť?

Každý z nich je sám v malej miestnosti. Ich zariadenie je takmer totožné. Nevedia, ako sa tam dostali. Okrem základného vybavenia je v každej izbe/cele (?) počítač. Komunikácia cez neho je veľmi úzko ohraničená, jediné, čo môžu, je zapojiť sa do četu, v ktorom prvú vetu vlákna napísala Ariadna. No nekomunikujú spolu pod svojimi skutočnými menami. Ktosi im pridelil identitu, vo virtuálnom svete nemennú...

Každý pokus prezradiť o sebe niečo súkromné, niečo, čo by ich mohlo identifikovať, je ľahko zarazený kýmsi, kto celú komunikáciu sleduje a zasahuje do nej. Všetky reálie sú nahradené písmenami XXX. Volám sa XXX a pracujem v XXX. Kým sú v skutočnosti? Kto to celé riadi? Čo vlastne vidia a počujú, keď sa im otvoria dvere, ktoré však neumožňujú vyjsť z daného sveta?

„Preto tam v skutočnosti nijaká interaktívnosť nie je – je len zdanlivá. Alebo, povedzme to takto, je prípustná v tom úzkom priestore, v ktorom voľba nezmení podstatu veci. Hlavný problém spočíva v tom, ako sa zbaviť slobody voľby, tvrdo doviesť hráča k potrebnému rozhodnutiu a pritom v ňom zachovať dojem, že jeho voľba bol slobodná. Vedecky sa to volá nútená orientácia.“

Na pochopenie debaty niekoľkých neznámych ľudí, ktorí nemôžu prezradiť svoju skutočnú identitu, pretože im v tom bráni technológia, sa vám zíde aspoň základná znalosť nielen filozofie, ale aj logiky. Veľmi rýchlo sa dá v tom labyrinte slov stratiť. Identita jednotlivcov o nich čosi prezrádza, nie je však celkom ľahké identifikovať čo.

Edíciu Mýty od Slovartu, ktorá k dnešnému dňu (máj 2019) obsahuje deväť kníh, vrelo odporúčam. Staré príbehy podané novým a zaujímavým spôsobom majú v sebe nevšedné čaro. Nie sú celkom jednoduché na pochopenie, myslíme, píšeme a rozprávame dnes inak ako v dobách, keď pôvodné mýty vznikali, je v nich však kus našej histórie. A bez nej by sme neboli ani my.