štvrtok, 22 september 2016 01:51

V čo verí ten, kto neverí?

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)

Nech si hovorí, kto chce, čo chce, nie je nič zaujímavejšie a drsnejšie než debaty o Bohu. Pri pive, pri káve, pri opekačke, na tripe... A hlavne medzi dvomi vysoko vzdelanými učencami. Najmä, ak sú obaja iného názoru.

Podľa mňa neexistuje lepší spôsob komunikácie, argumentácie a dôkladnej analýzy slov toho druhého než prostredníctvom korešpondencie. Človek má vždy poruke čierne na bielom to, čo bolo povedané oponentom, a tak nehrozí, že by si niekto nespomínal kto, čo a ako povedal. Každé slovo plní funkciu akéhosi hyperlinku umožňujúceho nám odkázať sa na to či ono predtým vyslovené. Preto ma potešilo, keď prišla možnosť preštudovať si aj takúto formu komunikácie z pera Umberta Eca, kedy druhý korešpondent, taliansky kardinál Carlo Maria Martini, je tým najlepším možným partnerom do diskusie. Eco:

„... nepokladám to za neúctivé, ak sa na Vás obrátim Vaším pravým menom, a nie zmienkou o kardinálskom odeve, ktorý si obliekate. Považujte to za prejav úcty a zdvorilosti, pretože som bol vždy očarený spôsobom, akým sa Francúzi v rozhovoroch s nejakým spisovateľom, umelcom či politikom vyhýbajú používaniu obmedzujúcich oslovení ako profesor, eminencia alebo minister.“

Každé slovo plní funkciu akéhosi hyperlinku.

Táto neobyčajná korešpondencia prebiehala medzi rokmi 1995 – 1996 na výzvu časopisu Liberal. Vo veľmi kultivovanom a vzájomnú úctu si prejavujúcom duchu sa títo dvaja myslitelia postupne dotknú viacerých tém. Nie sú to témy jednoznačné. Sú to témy, ktoré dlho boli a dlho budú predmetom ťažkých filozofických sporov, keďže nie je možné pre ne nájsť jednoznačnú odpoveď zároveň spĺňajúcu aj úlohu definitívneho argumentu. Ide o témy, ako sú potraty, zasahovanie cirkvi do práv neveriacich, postavenie žien v cirkvi a podobne. V tomto vydaní sa korešpondencia končí práve počas kľúčovej a najzaujímavejšej témy – pri otázke absolútneho dobra a absolútneho zla.

Umberto Eco, ako výnimočný mysliteľ a zástanca individuálnej slobody v oblasti ľudských práv, viac-menej ľavicovo orientovaný, uznáva všetko, čo medzi sebou schváli komunita veriacich v rámci konkrétnej denominácie.  Aj keď stojí na strane homosexuálnych práv, pripadá mu hlúpe, ak LGBT komunita požaduje od cirkvi požehnanie. Rovnako, ako keď niekto nesúhlasí s niečím vo svojom cirkevnom okruhu, pýta sa, čo mu bráni založiť okruh nový. No akonáhle začne cirkev požadovať „celoplošné“ zaviazanie sa jej normám, Eco sa ozýva a svoje pochybnosti adresuje kardinálovi Martinimu.

V tomto vydaní sa korešpondencia končí počas kľúčovej témy.

Kardinál Martini, vysoko cenený a uznávaný aj medzi ateistami a sekulárnymi filozofmi, bude možno na niektorých čitateľov pôsobiť príliš snovo. Jeho spôsob argumentácie môže navodiť dojem, že je uzatvorený vo svete dogiem a tradicionalistickej povahy katolicizmu.

Pred vyvodením záverov nad kardinálovými postojmi bude potrebné nájsť spôsob, ako jeho teologické zázemie prijať s pokorou a brať ho seriózne. Nie iba ako niečo, čo treba obhájiť, ale ako niečo, s čím treba počítať. Kresťanstvo nie je iba akýsi prelud (teda nie pre každého), ale jeden zo stavebných kameňov spoločnosti takej, akú ju poznáme dnes, s ideálmi, ktoré si vytýčila. Preto, aspoň pri čítaní tejto knihy, sa zarytí ateisti musia k odkazu kardinála Martiniho postaviť otvorene a nehľadať v jeho slovách dôkazy pre tvrdenie, že v záujme slobody ľudskej bytosti treba prekonať kresťanské „jarmo“.

V osobných úvahách možno zachádzam príliš ďaleko, ale je to potrebné, pretože sám som sa počas čítania pristihol pri tom, ako hľadám chyták raz z jednej, raz z druhej strany, až kým som si neuvedomil, že korešpondentom samým o nič podobné ani zďaleka nejde. Práve naopak. Táto útla knižočka je dôkazom toho, že inteligentný dialóg na tak pálčivú tému je možné viesť iba vtedy, ak sú obe strany otvorené, úctivé a majú prehľad v tom, o čom sa snažia rozprávať. Inak sa všetko zleje do krčmovej debaty. Preto som chcel potenciálnych čitateľov upozorniť na to, čomu sa pri čítaní vyvarovať a na čo sa, naopak, najviac sústrediť, ak chceme samých seba pripraviť na plnohodnotné vstrebanie úvah oboch zúčastnených.

 Je to kniha pre každého. Naozaj pre každého.

Kardinál Martini: „Ak dokonca tí, ktorí disponujú silnými argumentmi v prospech etického správania, majú problém podľa nich žiť, čo potom tí, ktorí disponujú slabými, nejasnými a nestabilnými argumentmi? Len ťažko si dokážem predstaviť, ako existencia inšpirovaná týmito normami (altruizmus, úprimnosť, spravodlivosť, solidarita, odpustenie) môže dlho a v každej okolnosti obstáť, ak absolútna hodnota morálnej normy nie je založená na metafyzických princípoch alebo na osobnom Bohu.“

Čítanie knihy, a tým myslím knihu ktoréhokoľvek žánru, je disciplína, pri ktorej veľakrát treba pripraviť mozog na prepínací režim. V našom prípade nejde o prepínanie medzi fantáziou a realitou, ale medzi svetom absolútnych hodnôt podmienených transcendentnou autoritou Boha a svetom, kde sú takmer totožné hodnoty podmienené neochvejnou vierou v prirodzené dobro, skryté v každom z nás.

Je to kniha pre každého. Naozaj pre každého. Iba okrajovo sa v nej nachádzajú odkazy na mená a diela, ktoré sú pre nás, obyčajných smrteľníkov, neznáme. A ak aj niekoho nezaujímajú problémy trápiace našich korešpondentov, môže si užiť príjemné chvíle, kedy sa nechá naplno pohltiť až blahodarne kultivovaným a úctivým tónom samotnej konverzácie oboch pánov. A ak vás nepresvedčilo ani to, dá sa prelúskať za hodinku. Takže, treba ísť do toho.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Umberto Eco a Carlo Maria Martini
  • Národnosť: talianska
  • Knihu vydalo: Don Bosco
  • Počet strán: 121
  • Dátum vydania: štvrtok, 01 január 2015
  • Žáner: filozofia
  • Poznámka: Obaja autori korešpondencie sa vzdali všetkých autorských práv a poukázali ich spoločnosti Farsi Prossimo, angažujúcej sa v prospech ľudí postihnutých chorobou AIDS.
Čítané 785 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.