utorok, 21 jún 2016 17:54

Vrstvenie času

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Čas ako neovplyvniteľný element. Bojovať s ním či proti nemu, je zbytočné. Nemáme šancu ho poraziť. Našou jedinou nádejou je zmieriť sa s ním a rešpektovať to, čo prináša.

Hlboké filozofické zamyslenie sa nad aspektom času ponúka slovenská spisovateľka a filozofka Etela Farkašová v knihe Vrstvenie času. V troch esejach je čas skloňovaný vo všetkých pádoch, smeruje dopredu i dozadu, prelína sa konkrétnym ľudským životom a zároveň ho ďalekosiahlo presahuje. Skúma pamäť, jej individuálnu i kolektívnu (kultúrnu) formu. Svoju pozornosť sústreďuje aj na tzv. autobiografickú pamäť.

Pamäť je selektívna, sama si vyberá, čo si uchová a čo nie.

„Práve autobiografická pamäť je podľa mňa ako téma vedeckých výskumov, ale aj ako téma reflexií v rámci esejistického textu nesmierne zaujímavá už len tým, že sa najdôvernejšie dotýka nášho osobného prežívania, žitého času, je našou intímnou zrkadliacou plochou.“

Nielen cez zažité, ale aj skrze spomínania sa stávame tým, kým sme. Formujú nás udalosti, ale aj naše spomienky na ne. Pamäť je selektívna, sama si vyberá, čo si uchová a čo nie, a aj to podprahovo určuje našu osobnosť. Čas „prepisuje“ človeka, ktorý spomína, i spomienku samotnú. Spomienky sú krehké, pri každom vyvolaní na svetlo sa málinko pozmenia. Nemožno sa preto absolútne spoľahnúť ani na spomienku, ani na spomínajúceho.

Spomienky sú už svojou podstatou veľmi osobnou, súkromnou záležitosťou, a tým, že sa nad nimi autorka zamýšľa takýmto spôsobom, odhaľuje kúsok zo svojho života. Farkašová svoje eseje všeobecne poníma veľmi osobne, tým, že si čitateľa púšťa tak akosi pod kožu, nadväzuje s ním bližší vzťah. Písaním sa vyrovnáva so svojím vlastným životom.

„Aj to je písanie, ohmatávam pamäťové vrstvy jazykom, pohrávam sa s vlisovanými stopami v nich... a hľadám slová.“

Spomienky sú krehké, pri každom vyvolaní na svetlo sa málinko pozmenia.

Absencia spoločných spomienok v širšom meradle vyvoláva v človeku pocity vykorenenia, aj preto je človek v cudzom svete veľmi dlho cudzincom. Nespája ho s okolitými ľuďmi spoločná minulosť, nezdieľajú spoločné zážitky, nemá tak na čom v súčasnosti budovať blízkosť. S vekom prichádza potreba vidieť sa historicky, teda zasadiť sa do rámca nadosobných udalostí, pretože osobný čas jednotlivca určujú a ovplyvňujú aj historické udalosti, ktoré ho presahujú.

Platí tiež, že všetko, čo sa deje, sa už v okamihu diania mení z prítomného na minulé. V lineárnom chápaní času nemá žiadna prítomnosť ani také dlhé trvanie, aby stála za zmienku. Napriek tomu – žijeme tu a teraz, práve takí, akí momentálne sme. Včera sme boli trochu iní, ako sme dnes a zajtra budeme ktovieakí...

Dospievaním a predovšetkým starnutím sa menia životné roly človeka. S niektorými zmenami sa vyrovnáva ťažšie, najmä ak ich nevyhnutný príchod znamená aj zmenu vnímania človeka ostatnými. Darmo, že sa žena cíti ako dvadsaťročná, ak má päťdesiat, určitý druh správania, konania, ale aj obliekania je pre ňu už nevhodný. Čo sa toleruje dvadsiatničke, nebude sa päťdesiatničke. Veľkou životnou úlohou jedinca je tak vyrovnať sa s tým, že mentálny vek a to, čo nám ukazuje zrkadlo, alebo aj zbežný pohľad na telo, môžu byť, a časom sú, dve odlišné kvality. Zmieriť sa s rolou zrelej ženy (a platí to aj pre mužov), môže byť problematické. Ale i tak je strach zo starnutia skôr ženským strachom, autorka pomenúva a definuje, prečo je to tak. Dáva pocity jedinca do širšieho spoločenského kontextu.

Mentálny vek a to, čo nám ukazuje zrkadlo, môžu byť, a časom sú, dve odlišné skutočnosti.

„Starnutie je sprevádzané nielen rozštepujúcim sa vedomím času, ale aj rozštepujúcim sa sebaobrazom, táto jeho zdvojenosť znepokojuje, niekoho možno väčšmi dráždi, niekoho väčšmi deprimuje.“

Vrstvenie času je knihou skôr pre staršiu generáciu. Veľmi mladých ľudí neosloví, ako môžu tí do hĺbky pochopiť starnutie? Je prirodzené, že v každej životnej etape sa zaoberáme skôr tým, čo nám je blízke, čo nás oslovuje. V mladosti nie je úplne možné predstaviť si napríklad obmedzenia priestoru, v ktorom sa človek dokáže bez problémov pohybovať, prichádzajúce s vekom, ale ani čoraz intenzívnejšie vnímanú redukciu času, ktorý mu ostáva.

Filozofia vo svojej podstate hľadá odpovede na otázku, ako dobre a múdro žiť. Preto by do svojho hľadania mala zahrnúť aj múdre starnutie. Asi tak by bolo možné zhrnúť záverečné posolstvo Etely Farkašovej zo zbierky esejí pod názvom Vrstvenie času.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Etela Farkašová
  • Národnosť: slovenská
  • Knihu vydalo: Vydavateľstvo SSS
  • Počet strán: 256
  • Dátum vydania: streda, 01 január 2014
  • Žáner: filozofia
Čítané 1164 krát

Najnovšie od Zuzana Švecová

Viac z tejto kategórie: « Paralely a prieniky Sila zvyku »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.