streda, 20 apríl 2016 16:42

Vyrobiť si nepriateľa a iné príležitostné písačky

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Prezerám si názvy jednotlivých esejí tejto zbierky a vravím si, či to Eco, ako sa zvykne hovoriť, dá. A on to, samozrejme, dal.

Ak by vám niekto ponúkol, že môžete iba tak sedieť v prítomnosti jedného z najvzdelanejších ľudí na svete a načúvať jeho úvahám, odmietli by ste to? Ja verím, že nie.

Eseje, záznamy prejavov z rôznych konferencií... Ich názvy ako Plameň je pekný, Putovanie po klenotniciach, Prečo sa ostrov nikdy nenájde či Hodvábničky a ticho znejú trochu zvláštne, ba priam až nudne. Vravím si, čo už len o tom taký človek, a hlavne odborník špecializujúci sa na stredovek, môže písať? A ak už aj niečo dá, čo na tom môže byť zaujímavé? Ja, samozrejme, o Ecovi ani stotinku sekundy na atómových hodinách nepochybujem. Ale predsa... A potom uvidím názvy ako Absolútne a relatívne, Embryá mimo raja, Imaginárne astronómie alebo Úvahy o WikiLeaks. Vtedy už tuším, že ostrý titul knihy Vyrobiť si nepriateľa nie je jediným pútačom. Tu ide o veľa. Čitateľ má príležitosť v pohodlí svojho domova iba tak sedieť a vstrebávať tok myšlienok, úvah, koncepcií a polemík, prýštiacich zo zdroja tohto všetkého, z veľkolepého intelektu Umberta Eca. Profesora, spisovateľa, filozofa... nemá cenu snažiť sa to všetko vymenovať a neskončiť s pocitom, že sme aj tak určite ešte na niečo zabudli.

... čo na tom môže byť zaujímavé?

„Čo je vlastne príležitostná písačka a čím sa vyznačuje? Nuž tým, že autorovi zvyčajne ani na um nezišlo, že by sa mal zaoberať určitou témou, ale priviedla ho k nej výzva zapojiť sa do série tematických diskusií alebo esejí.“

Zbierka obsahuje presne trinásť esejí, poskladaných z rôznych článkov uverejnených kde-kade, prejavov z konferencií, prednášok a množstva publikácií, do ktorých Eco v súvislosti s konkrétnou témou prispel. Esej Vyrobiť si nepriateľa bola zvolená za titulnú iba preto, ako priznáva v samom úvode Eco, aby kniha svojím názvom upútala. Pôvodne sa malo zostať pri názve Príležitostné písačky, ale vydavateľ to, na rozdiel od Eca, akosi nedal.

Zbierka obsahuje presne trinásť esejí.

Takže nás prvé stránky knihy oboznámia s výrobou nepriateľa. A nie len tak hocijako, ale doslovnými úryvkami zo starších aj novších pamfletov a kníh, obsahujúcich opisy „typických“ čŕt vybraných rás a národností, plných žlčovitej nenávisti a odporu. Najčastejším objektom takýchto výpadov sú, ako inak, Židia. Všetky tie úbohé zovšeobecňovania o dlhých nosoch či špecifickom puchu, kombinované s bludmi o celosvetovom sprisahaní, konzumácii novorodeniatok a obcovaní s démonmi – to je ozaj žrádlo. Veď bez toho by to ani nešlo, že? Židia s týmto majú bohatú skúsenosť. Ale nezostáva iba pri nich, to je jasné.

„Nevyhnutne musí smrdieť Cigán, pretože sa živí mrcinami, ako nás o tom poúča Lombroso (Človek delikvent, 1876, I, II), a v románe z Ruska s láskou smrdí nepriateľka Jamesa Bonda, Rosa Klebbová, ktorá nie je len Ruska a Sovietka, ale navyše aj lesba...“

Ďalšia esej sa venuje problematike absolútna a relatívnosti. Pre mňa je to nie len najzaujímavejšia esej z celej knihy, ale aj najobľúbenejšia téma vôbec. Tu je doplnená ešte o obohacujúce lekcie zo semiotiky. Napadlo vám, že ak rozoberieme napr. taký pojem „prší“ na elementárne častice, nemusí nám už byť vôbec jasné, aký význam vlastne má? Eco pokračuje porovnávaním protichodných názorov na trend relativizmu a vyvracia mýty ako jednej, tak aj druhej strany. Pohráva sa s tým bravúrne, bez toho, aby vyslovoval definitívne náboženské či eticko-spoločensko-vedné súdy. Ale jeho názor je implicitne prítomný po celý čas. V závere už o ňom niet pochýb. Kto je naň zvedavý, nech si knižku zoženie.

Ako treťou a pre túto recenziu poslednou témou sa Eco zaoberá ohňom. Žasol som. Naozaj som žasol, keď som zisťoval, čo všetko zaujímavé a pútavé sa o ohni dá napísať. Píše sa tu o ohni ako o božskom živle, o ohni pekelnom, alchymistickom, inšpiratívnom pre umelca, o ohni ako epifanickom zážitku a o ohni obrodzujúcom. Všetko pekne rozdelené do kategórií, prísne rozlišujúc jednotlivé charakteristické vlastnosti ohňa, toho živlu, s ktorým nám podľa Ecových slov najväčšmi hrozí strata priameho kontaktu.

Umberto nás už opustil.

Čo viac k tomu dodať? Umberto nás už opustil. No to, čo po sebe zanechal, je viac ako jeho fyzické telo. Je to jeho duša, intelekt, všetko to, čo oči nevidia, ale srdce vytuší a zvedavý rozum pohltí. Načrtol som témy troch esejí. Pred vami zostáva ešte ďalších desať. Znova sa musím spýtať: Ak by vám niekto ponúkol, že môžete iba tak sedieť v prítomnosti jedného z najvzdelanejších ľudí na svete a načúvať jeho úvahám, odmietli by ste to? Ja verím, že nie. Preto nevidím jediný dôvod, prečo tak neučiniť aspoň čiastočne, pomocou tejto knihy.

„I keď si to neuvedomujeme, kráčame v ústrety prvej veľkej a ozajstnej ekpiróze, univerzálnemu požiaru. Zatiaľ čo Bush a Čína odmietajú Kjótsky protokol, smerujeme k smrti v plameňoch – a je nám fuk, že po našom holokauste sa vesmír znovu zrodí, pretože to už nebude ten náš.“

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Umberto Eco
  • Národnosť: talianska
  • Knihu vydalo: Slovart
  • Počet strán: 240
  • Dátum vydania: utorok, 01 január 2013
  • Žáner: filozofia
Čítané 1334 krát

Súvisiace položky (podľa značky)

Napíšte komentár