piatok, 15 apríl 2016 00:37

Mahábhárata

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)

Hmm... Ako len napísať recenziu na najväčší staroindický epos? Predsa len je to niečo trochu iné ako Ilias a Odysea. Jeho príbehy nie sú pre nás späté s kultúrno-historickým prostredím, nám tak dôverne známym. No nedá sa mu odolať...

Mahábhárata je uholným kameňom východného myslenia. Stoja na nej mnohé myšlienky, ktoré sú známe aj u nás. Týka sa to už takmer ľudovej viery v reinkarnáciu, karmu, akúsi neidentifikovateľnú univerzálnu prasilu zvanú „Boh“, meditáciu, mantry... Podľa môjho názoru si nevedomky často za pojem „duchovno“ dosádzame práve tieto prvky východných náboženstiev, kultov a filozofií. Málokto z nás však ide ku koreňom a väčšina sa uspokojí iba s motivujúcimi výrokmi rôznych guruov, nie príliš dôveryhodných, často evokujúcich generátory náhodných slov.

nevzbudzuje dojem, že by bolo potrebné stať sa členom dákej okrajovej sekty

Príde mi celkom zaujímavé, že zdroj toho všetkého protirečiaceho si balastu, Mahábhárata, takto vôbec nepôsobí. Je čistá, v duchovných otázkach pomerne zrozumiteľná a viac exoterická, než ezoterická. Samotné učenie možno uzatvára človeka do seba, ale spôsob, akým je podané, nevzbudzuje dojem, že by bolo potrebné stať sa členom dákej okrajovej sekty.

„Vitajte vo svete, v ktorom sa po Zemi prechádzajú bohovia a hrdinovia, kde ľuďom vládnu cnostní králi a kde je na naše životy nazerané ako na púhy krok na večnej ceste ústrety svetom nekonečnej blaženosti. Táto rozprava si vás podmaní a súčasne obohatí hlbokým poučením o všetkých stránkach ľudského života.“

No a práve z prostredia jednej z najznámejších siekt sveta pochádza tento veľmi kvalitný preklad zo sanskritského originálu. Je to sekta známa pod názvom Hare Krišna. Poznáme ju z pouličných bubienkových „pochodov“, hry GTA 2 a piesní Georga Harrisona. Jej duchovný aj formálny otec s ľahko zapamätateľným menom Šrí Šrímad A.Č. Bhaktivédanta Swami Praphupáda sa zaslúžil o to, aby prostredníctvom bohatého (a kvalitného) arzenálu prekladov posvätných kníh do západných jazykov stúpol záujem o Krišnu – najvyššieho boha spomedzi všetkých. Pre mňa Krišna síce Bohom nie je, ale zaujímavá a inšpiratívna postava veľdiela Mahábhárata určite áno.

Krišna je zaujímavá a inšpiratívna postava.



A čo v nej bežný smrteľník nájde? Príbeh fyzického, ale aj duchovného súboja medzi rodinami Pánduovcov a Kuruovcov, potomkov mocného kráľa Bharatu. Ten vrcholí na posvätnej pôde bojiska Kurukšétra. No ním to všetko nekončí. Príbeh je plný lásky. Lásky k Bohu, k rodine a nakoniec aj k celému ľudstvu. Je o učení sa tejto láske, o hľadaní šťastia v oddanosti Krišnovi, nelipnutí na pozemských radostiach, o tanci v raji... Vyzdvihuje odvahu a česť ako cnosti, pripomínajúc, že akýkoľvek progres v živote dosahujeme, vždy musí byť postavený na láske ku Krišnovi. Ten dá každej našej snahe vyšší zmysel.

„Nepochybuj, že to bol On, koho som videl vo vodách spustošenia. Ó, hrdina medzi ľuďmi, celé toto stvorenie spočíva v ňom, tak ako vzduch spočíva v éteri. Prijmi útočisko v Krišnovi, pretože nikto vyšší než On neexistuje.“

Súčasťou eposu je aj klenot východnej filozofie, tzv. Biblia hinduizmu, Bhagavad-Gítá – Spev Vznešeného. (Vlastním štyri rôzne preklady Bhagavad-Gíty. Jej verziu v tomto preklade Mahábháraty hodnotím ako veľmi vydarenú.) V nej Krišna vedie rozsiahlu a kvetnatú rozpravu o veciach skrytých ľudskému oku, o poučkách duchovných aj svetských, adresovaných Ardžunovi, jednému z udatných bratov z rodu Pánduovcov. Ten vedie na Kurukšétre svojich blízkych do boja proti Kuruovcom, no bezvládne padá do sedadiel svojho koča, keď si uvedomí, koľko nevinných životov svojimi povelmi zmarí. Krišna ho povzbudzuje a pripomína mu, že život je iba záblesk na dlhej očistnej ceste duše.

„Môj majestát je bez hraníc, ó Ardžuna. Preto ti poviem len o tom najvýznačnejšom.“

Môj majestát je bez hraníc, ó Ardžuna. Preto ti poviem len o tom najvýznačnejšom.

Mahábhárata bola zdrojom inšpirácie pre velikánov modernej histórie, ako boli Albert Einstein, ktorý si pri čítaní Bhagavad-Gíty predstavoval iba „ako Boh stvoril vesmír, ostatné otázky sa mi zdajú zbytočné“ či Julius Robert Oppenheimer citujúci jej verš „... som smrť, ničiteľ svetov...“ po výbuchu prvej atómovej bomby. Ale „nakopla“ aj také tie zvláštne postavičky na spôsob Ericha von Dänikena, čo vo všetkých veľkolepých výdobytkoch starého sveta vidia iba pôsobenie mimozemských civilizácií, ktoré údajne umelo mutovali pozemské homogenidy k obrazu svojmu a... no... a tak. To sú tie špekulácie o starovekých lietajúcich tanieroch, v Mahábharáte pomenovaných ako „vimany“.

Je to mohutné dielo. S jeho duchovným odkazom sa takmer vôbec nestotožňujem, ak mám byť úprimný. No nedovolím si ani len slovkom spochybniť veľkoleposť a dôležitosť takéhoto eposu. Mahábhárata v kombinácii s ideovou podstatou 21. storočia dokáže generovať plodnú dichotómiu, ktorá sa ostatne prejavila aj vplyvom, aký mala na velikánov spomenutých vyššie. Rozširuje obzory, kladie dôraz na jednu z najdôležitejších právd, že život nie je iba matéria, a ponúka množstvo podnetov fantázii. Je to kniha, ktorou by nemal pohrdnúť ako fanúšik duchovnej literatúry, tak ani fanúšik fantasy a sci-fi. Je takpovediac univerzálna ako jej ústredná postava, Krišna. Mimochodom, jej text vraj zaznamenalo slonie božstvo Ganeša. Vlastným klom. Sila, no nie?

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Krišna Dharma
  • Národnosť: indická
  • Knihu vydalo: The Bhaktivedanta Book Trust
  • Počet strán: 990
  • Dátum vydania: utorok, 01 január 2002
  • Žáner: filozofia
Čítané 1623 krát

2 komentáre

Napíšte komentár