štvrtok, 14 apríl 2016 09:59

Traktát o zrušení politických strán

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Že by sa nám tu v regáloch kníhkupectiev povaľoval návod na to, ako von z politickej mizérie, do ktorej sa pravidelne vlastnou voľbou dostávame už niekoľko rokov? Nemyslím si. Ale ako inšpirácia môže táto kniha poslúžiť viac než dosť.

Šikovnými filozofickými kotrmelcami sa dá obhájiť takmer akákoľvek idea. Závisí to od toho, akou mierou inteligencie disponuje naše publikum a či je schopné rozlíšiť medzi zaujímavo znejúcim ezoterickým bľabotaním a konzistentným uvažovaním nahlas. Simone Weilová by vzhľadom na jej inklináciu k mystike a koketériu s marxizmom mohla byť adeptom na ten prvý prípad, ale nakoniec nám ponúka celkom zaujímavú úvahu o vnútornej povahe politických strán.

Simone si zaslúži obdiv.

Simone je príkladom obdivuhodného človeka, ktorý za krátkych 34 rokov života stihol toho viac, než mnohí iní obdarení objemom času podstatne vyšším, no mierou využitia výrazne nižšou (vlastnou vinou). Zomrela v roku 1943. Nedá sa neoceniť jej zápal pre vec, odhodlanie zdokonaľovať sa prostredníctvom štúdia a práce, neobdivovať ju pre jej úprimný súcit s núdznymi, tak typický pre veľké ženy...

„Už onedlho lekári diagnostikovali Simone tuberkulózu, ktorej liečbu pacientka výrazne sťažovala odmietaním potravy, čo bol jej takmer celoživotný prejav solidarity s hladujúcimi po celom svete.“

No nesmieme ani zabudnúť, že táto žena je autorkou ostrej úvahy, polemizujúcej s niekoľkými závermi knihy O spoločenskej zmluve, ktorú nenapísal nikto menší, ako sám Jean Jacques Rousseau. Ten prišiel k záveru, že verdikt väčšiny na margo spoločného dobra je súčasne aj jeho definíciou. Takže ak je moja vôľa ako vôľa jednotlivca v rozpore s týmto verdiktom, rozumej spoločenskou zmluvou, automaticky sa v stave omylu nachádzam ja, nie väčšina.

Z voleja by sme Jeanovi mohli oponovať, že to trochu zaváňa tyraniou väčšiny, že v etických otázkach je uplatňovanie takéhoto princípu veľmi nebezpečné a že pravda sa nemôže merať kvantitou názorovej zhody. Dá sa s tým pohrať rôzne a možno aj zbytočne rozvetvene. Ale Simone používa trochu iný systém. Aby sme sa nemýlili, knihu O spoločenskej zmluve považuje za jednu z tých kníh „krásnych, silných, jasnozrivých a jasných“. Ale jedným z atribútov dospelosti je schopnosť nazerať kriticky aj na svoje vlastné vzory. A tak sa Simone sústreďuje na kritiku Rousseauovej tézy o tom, ako vyššie popísaný prístup neutralizuje zlé vášne jednotlivcov a rozpúšťa ich v nadradených záujmoch spoločného dobra kolektívu.

Z voleja by sme Jeanovi mohli oponovať, že to trochu zaváňa tyraniou väčšiny...

„Rousseau si len myslel, že vôľa spoločná celému ľudu skutočne najčastejšie zodpovedá spravodlivosti, pretože jednotlivé vášne sa vzájomne neutralizujú a vyvažujú. Pre túto jedinú pohnútku uprednostňoval všeobecnú vôľu ľudu pred vôľou jednotlivca. Len tak je možné, že istá masa vody, hoci sa skladá z častíc, ktoré sa hýbu a jednostaj do seba narážajú, je dokonale pokojná, vyrovnaná a odráža vlastný, nepoškvrnený a pravdivý obsah predmetov.“

Simone vkladá Rousseauove myšlienky do kontextu zastupiteľskej demokracie. Tá je podľa nej systémom, v ktorom zapúšťajú korene „stroje na výrobu kolektívnej vášne“, čiže politické strany. Tým v konečnom dôsledku nejde o nič iné, iba o moc a materiálny rast, a to už z princípu. Pretože akákoľvek idea, hoc aj dobrá, nie je kolektívny tovar. A nedá sa ani darovať, predať, kúpiť... Preto sa môže stať, že člen jednej strany bude síce v názorovej zhode s inou stranou, ale v materiálnej zhode s tou svojou, a preto v nej zotrvá.

Kolektívna vášeň je to, čo strana využíva na ceste k moci, ktorej žiadna strana nikdy nebude mať dosť. Podľa Simone by žiadneho člena nikdy ani len nenapadlo, že by „strana mohla mať príliš veľa členov, priveľa voličov či nadmieru peňazí". A čo vtedy, ak spoločnosť zachváti kolektívna vášeň? Simone bola svedkyňou nástupu nacizmu v Nemecku. Vedela, ako vyzerá kolektívna vášeň v praxi.

„Revolučný temperament vedie k nástupu totality. Malomeštiacky temperament vedie k usadeniu sa v predstave pomalého a neobmedzeného napredovania. V oboch prípadoch je však materiálny rast strany jediným kritériom určovania dobra a zla, a to pri všetkom. Presne tak, akoby strana bola nejaké kŕmne zviera a svet bol stvorený jedine na to, aby ho kŕmil.“

V úvahách Simone sú všetky politické strany o tom istom. Všetky sú v jadre totalitné, ba priam až satanské, keďže jej sympatie patrili kresťanstvu. A ak je pri moci viac strán, nie nutne iba jedna, je toto zlo rozdelené na viac častí. Nič sa však na ich povahe nemení.

... iba moc a materiálny rast...

Ak mám byť úprimný, často som sa v autorkiných rozbúrených myšlienkových pochodoch strácal. Preto si nie som istý, či som jej koncepciu pochopil vždy správne. Je možné, že som bol ovplyvnený situáciou, ktorú zažívam dnes na vlastnej koži. Situáciou, kedy temný potenciál politických strán, opísaný v tejto útlej knižočke, vrhá tieň na celú spoločnosť, no stále ešte nemôžeme povedať, že by sme žili v totalite. Ale nesmieme ani zabúdať, že si ju rovnako ako toho povestného hada chováme na prsiach. A nielen dnes, ale vždy, keď sloboda začne smrdieť. Vlastne vždy, keď materiálne hodnoty víťazia nad tými vyššími. Preto som možno rozumel knihe Simone Weilovej viac-menej v kontexte súčasnosti, s celým tým jej populizmom a s neviem čím všetkým ešte. Risknite to sami a dajte vedieť, čo vám z toho vyšlo.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Simone Weilová
  • Národnosť: francúzska
  • Knihu vydalo: Premedia
  • Počet strán: 53
  • Dátum vydania: piatok, 01 január 2016
  • Žáner: filozofia
  • Poznámka: Originál bol vydaný v roku 1940.
Čítané 666 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.