nedeľa, 10 apríl 2016 15:09

Obrazy z kulturních dějin ruské religiozity

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(4 hlasov)

Martin C. Putna je literárny historik a kritik, prekladajúci spisy z latinčiny, gréčtiny, ruštiny, nemčiny a angličtiny. Je profesorom kultúrnej antropológie, už od roku 1991 prednáša na Karlovej univerzite v Prahe. Vyštudoval klasickú filológiu, slavistiku a teológiu. Pôsobil aj ako riaditeľ knižnice Václava Havla. Stačí? Existuje snáď nejaký dôvod neprečítať si jeho knihu?

Vzostupy a pády ľudstva nie sú výsledkom bezprostredných, časovo obmedzených súvislostí, odstrihnutých od zvyšku histórie. Všetko so všetkým súvisí a dalo by sa možno povedať, že tak ako jedno mávnutie motýlích krídel niekde v Austrálii môže mať vplyv na intenzitu dažďa kdesi v Európe, aj bláznivé vyčíňanie náboženských excentrikov na námestí v Moskve pred 500 rokmi môže mať prsty v činoch kontroverzných umeleckých aktivistiek, situovaných do moskovského Chrámu Krista Spasiteľa v roku 2012:

„Bohorodičko, Panno, vyžeň Putina, Putina vyžeň...“

Rusko po sebe zanechalo ryhy v histórii aj kultúre.

V tejto knihe sa bok po boku, v jednej súvislej línii, stretávajú grécki osadníci z Krymu roku 422 pred Kr., Germáni, Vikingovia, kronikár Nestor, Ivan Hrozný, Peter Veľký, Dostojevskij, Pussy Riot... a všetci spolu tvoria ten najpestrejší veľký obraz kultúrnych dejín ruskej religiozity. Práve na tú je táto publikácia zameraná. Každú etapu vývoja ruskej spoločnosti, politiky a náboženstva dopĺňa profesor Putna úryvkami z významných dobových diel ruskej literatúry a  umenia. Alexander Solženicyn:

„Náš pokus o národní pokání ovšem ihned náraží na odpor proudu, který dnes tvrdí: ruský národ se svými vlastnostmi je ten nejušlechtilejší na světe: jeho dějiny, staré ani nové, nejsou ničím poskvrněny, není z čeho obviňovat ani carismus, ani bolševismus... To všechno se u nich jmenuje Ruská idea... Měli bychom si vštípit, že neexistují národy, které by byli věčně velké a ušlechtilé..., že velikost národa není v hlaholu trub, že za fyzickou moc se platí strašlivou duchovní cenou. Že skutečná velikost národa tkví v úrovni vnitřního rozvoje...“

Alexander Solženicyn je jedným z archetypov Rusa - velikána...

Zámerne som citoval Alexandra Solženicyna, pretože práve on je jedným z archetypov Rusa – velikána, ktorý reprezentuje jednu z typických čŕt vývoja ruskej spoločnosti. A tou je niečo, čo profesor Putna označil za akési „sebezmítání“ (po páde železnej opony sa z disidenta Solženicyna stal prívrženec nacionalizmu, antisemita a pred smrťou ešte stihol označiť Vladimira Putina za záchrancu ruského ľudu.) Rozorvanosť, panujúca v otázkach náboženstva, a teda aj civilizačnej príslušnosti, je naozaj badateľná v mnohých ryhách, ktoré matička Rus po sebe zanechala v histórii a kultúre. A nie iba vo vlastnej. Vojny, export cárskeho a boľševického režimu, premenlivé vzťahy a výpady voči rímskemu charakteru západnej kultúry..., to všetko sa dotýkalo každej krajiny, ktorá prišla do styku s Ruskom. Slovensko nevynímajúc.

A to všetko sa súčasne prekrýva aj s obrovskými literárnymi darmi ponúknutými svetu. Zaujímavé na tom je to, že práve táto literatúra reflektovala skryté rozorvané mechanizmy, ktoré ťahali Rusko smerom dolu po materiálnej stránke. Paradoxne však dopomohli aj k tomu, aby sa kultúrny vývoj v týchto končinách uberal trochu iným, takpovediac hybridným smerom. Schéma renesancia – barok – klasicizmus – romantizmus sa tak redukuje na zvláštne pahýle klasicizmu a romantizmu, vytvárajúce podmienky pre špecifický umelecký prejav, tak fascinujúci pre nás, milovníkov ruskej literatúry a umenia. Vladimir Sorokin, Deň opričníka:

„Vy třeba, prosťáčkové moji Boží, dodnes přemyšlujete, proč jsme vlastně Stěnu vztyčili, proč jsme se ohrazovali, proč jsme pasy cestovní pálili... Kvůli zisku? Kvůli pořádku? Kvůli klidu? Kvůli řádu života tradičnímu v domovech našich?... Prosťáčci moji Boží dobři: to pro jinou věc se děje. Proto, abychom víru Kristovu jako poklad neposkvrněný sobě uchovali, je to jasný? Protože jedině my, pravoslavní, jsme na zemi cirkev uchovali jako tělo Kristovo.“

Túžba po prenesení ríše je typická pre všetkých.

Pre nás, jednoznačných príslušníkov západnej civilizácie a dedičov antického odkazu Rímskej ríše, je náboženstvo v jeho katolíckej či protestantskej forme, absorbujúc odkaz humanizmu a renesancie, zdrojom individualizmu – niekedy viac, niekedy menej zdravého. Pre ruskú spoločnosť vždy bolo pravoslávie synonymom tzv. sobornosti, čiže kolektívnosti a jednotnosti, čo sa pretavuje aj do politickej štruktúry tzv. samoďeržavia – kolektivizmu, ľudovosti, cárizmu, no a nakoniec do ateistického boľševizmu.

Každá expandujúca kultúra či civilizácia, ktorej mocenský potenciál narastá, má tendenciu stavať sa do role pokračovateľa predošlej ríše. Ide o tzv. „translatio imperii“ – „prenesenie ríše“. No a Rusko, stavajúce na odkaze Byzancie, živené teóriou pskovského mnícha Filofeja o tom, že vyvolenie byť duchovným a mocenským centrom sveta sa prenieslo z Ríma do Konštantínopola a z Konštantínopola do Moskvy, nie je výnimkou. Profesor Putna:

„Motiv ,napodobení Říma´ lze najít i u Karla IV., který cílevědomě buduje a symbolicky, přenášením římských obrazů a ostatků, přeznačuje Prahu coby ,nový Řím´. K dědictví římské a vůbec antické civilizace se hlásí a jako ,nový Řím´ se stylizují centra bezmála všech novověkých říší západu – Londýn, Paříž, Vídeň i Washington. Jeden příklad za všechny – cožpak se sídlo amerického kongresu nejmenuje římsky Kapitol?“

Táto kniha nás môže toho veľmi veľa naučiť.

Vzhľadom na vyššie povedané je vecou danej civilizácie, či „translatio imperii“ považuje za mandát na uchovávanie tradície, kultúry a hodnôt predošlej ríše, alebo ho považuje za ospravedlnenie vlastného imperializmu. História, žiaľ, ukazuje, že Rusko je tým druhým prípadom. Odráža sa to aj na vzťahoch s liberálnejším západom. Ale tak ako v minulosti, aj dnes sa uprostred „soborného“, mierne „samoďeržavného“ Ruska pohybujú živly, pre ktorých láska k Rusku neznamená lásku k cárovi a autoritatívnej cirkvi, ale ideál slobody a reformy, snažiacej sa často neúspešne prebiť múrom pravoslávnej reštaurácie a agresívnych mutácií cárskeho režimu.

Táto kniha nás môže toho veľmi veľa naučiť. Martin C. Putna píše pútavo, na vhodných miestach prísne faktograficky, s ľahkosťou znalca mapuje najvýznamnejšie momenty ruskej literatúry a všetko dopĺňa bohatým zoznamom použitých zdrojov. Z celej knihy je cítiť skutočný a úprimný záujem o svet Rusov, lásku ku knihám a náboženským dišputám. No publikácia nás nepoučí iba o histórii Kyjevskej a Moskovskej Rusi, o histórii tzv. jurodivých náboženských excentrikov, nenanúti nám názory na umelecké akcie Pussy Riot.

Ukáže nám, že svet vôkol nás, ten svet rozmanitý a nepochopiteľný, je odrazu jasnejší a zmysluplnejší, ak rozluskneme aspoň časť z histórie ktoréhokoľvek národa. Ak spoznáme aspoň úryvky z myšlienok starých niekoľko storočí, no totožných s tými súčasnými. A v neposlednom rade nám pomôže pochopiť aj našu vlastnú históriu. To, čo je dôležité, pretože vtedy, keď sme po prvý raz otvorili oči a uzreli svet vôkol, už nás pohltila a my sami sme sa stali jej súčasťou.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Martin C. Putna
  • Národnosť: česká
  • Knihu vydalo: Vyšehrad
  • Počet strán: 335
  • Dátum vydania: štvrtok, 01 január 2015
  • Žáner: filozofia
Čítané 915 krát

1 komentár

  • Odkaz na komentáre Chiko streda, 20 apríl 2016 20:08 Napísal(a) Chiko

    Nepoznám túto knihu ale ak je taká pútavá a dobre napísaná, ako táto jej recenzia, tak je naozaj dôvod si ju prečítať.. :)

    Nahlásiť

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.