utorok, 05 január 2016 01:54

Zápas s Bohom

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(4 hlasov)

V tejto knihe je niečo nadpozemské, mystické, božské... A pritom je plná svetskej múdrosti a opozície voči Bohu. Stupňuje napätie v prostom smrteľníkovi, ktorý pozorne načúva jej nesmrteľnému odkazu. 

Áno, je možné, ešte dnes, tu a teraz, hocikde, kam si vezmete túto knihu, viesť dialóg s Nietzschem. Viesť dialóg s Feuerbachom. Ba čo viac, načúvať dialógu medzi Feuerbachom a Marxom. Pozerať sa Dostojevskému priamo do tváre. Pochopiť z nej, prečo je Veľký Inkvizítor tou najdôležitejšou kapitolou v celom vesmíre. Vaše vzrušenie bude potichu komentovať Auguste Comte. Bude šepkať niečo o nesociálnom kresťanstve, kým Hegel všetky tieto reči prispôsobí svojej dialektike, mrmlajúc niečo o sociokracii...

Boh je náš spoločný problém.

Ťažko tomu rozumieť. Schopenhauer vysúka zo seba čosi, čo silne pripomína tie bezduché obrázky s motivačnými citátmi: „Podľa toho, v akej miere je subjekt umelcom, sprosťuje sa svojej individuálnej vôle, stáva sa akýmsi médiom, vďaka ktorému skutočne žijúci subjekt slávi svoje vykúpenie vo vonkajšom zdaní.“ Velikáni tej veľkej neznámej, nazývanej filozofia, pokorne vkladajú svoje osudové diela do rúk jedného muža. A ten štedro naťahuje obe ruky a obdarováva každého, kto je až hriešne baživý po slovách tých, čo formovali naše myslenie posledné storočia. Tým mužom je Henri de Lubac. A spoločným problémom nás všetkých je od tejto chvíle Boh.

„Keď sa dáme na púť vekmi a prídeme k úsvitu moderných čias, prídeme na zvláštny objav. Hľa, tá istá kresťanská idea, ktorá bola prijímaná ako oslobodenie, začína sa pokladať za jarmo. Hľa, ten istý Boh, v ktorom sa človek naučil vidieť pečať svojej veľkosti, začína sa mu javiť ako antagonista, odporca jeho dôstojnosti.“

Píše sa rok 1947 a Spolok svätého Vojtecha v Trnave (ak hovorím o mojej kópii) vydáva rozbušku filozofickej trhaviny, ukrývajúcej sa v každom z nás. Listovanie v tejto knihe je ako bezprostredný kontakt s Veľkým treskom, sprevádzaný pocitom blížiaceho sa neodvratného nástupu Veľkého kolapsu. Jej obeť ohromene odkladá zvyšky pýchy a posledných domnienok o vlastnej sebestačnosti v problematike veľkých metafyzických otázok. Ak tak nerobí, buď klame samú seba, alebo jej uniká význam prítomných slov. Komu patria tie slová? To je otázne. Poznáme mená. Poznáme čas a miesto, kde boli zaznamenané. Ale vieme isto, či patria iba tým, čo žali slávu za ich prednesenie, alebo už patria nám všetkým – potomkom týchto ideí, produktom spoločnosti, ktorej kód písali? 

Listovanie v tejto knihe je ako bezprostredný kontakt s Veľkým treskom.

Tu ponúkam 1 % z toho, čo táto kniha môže naučiť smrteľníka: Nie, ateizmus určite nie je akýsi spôsob opačnej viery. A nie, kresťanstvo aj napriek svojej vedeckej nefalzifikovateľnosti určite nie je slepou vierou bez racionálneho základu. Obe tvrdenia sú prinajmenšom povery, pri najpresnejšom pomenovaní logické faily. A aj napriek tomu, hlavní protagonisti tejto filozofickej štúdie pokračujú v polemike. Vidia ďalej ako my, vidia omnoho zložitejšie problémy vo vnútri týchto protichodných paradigiem. Ale my, prostí ľudia, budeme v hádkach stále tvrdohlavo vychádzať z opakujúcich sa, už dávno prekonaných antitéz.

Tu je ďalších 1,000005 % z toho, čo táto kniha môže naučiť smrteľníka prostým komentovaním krátkeho dialógu medzi Koľom a Aľošom v Bratoch Karamazovcoch:

„Večnosť je tu, celkom blízko. Kde tu niekoľko podivných škulín v spleti našich ľudských skúseností dáva nám ju tušiť. Skúsenosť špirituálna, z iného sveta, dáva nám nádej... Ľudský, príliš ľudský tvor svojím životom a svojimi citmi ani sa nezariaďuje natrvalo v istote. Jeho duša i naďalej sa bude mučiť. Avšak za súmraku jeho pochybnosti sa utíšia, verí v nesmrteľnosť. Očakáva vzkriesenie.“

Ateista sa pri jej čítaní aspoň nachvíľu stane kresťanom a kresťan ateistom. Za to dám ruku do ohňa.

Táto kniha, aby som tak trochu parafrázoval titulku najčerstvejšej publikácie Martina C. Putnu, predstavuje obrazy z kultúrnych dejín ľudskej religiozity a jej intelektuálnej opozície. Ateista sa pri jej čítaní aspoň na krátku chvíľu stane kresťanom a kresťan ateistom. Za to dám ruku do ohňa. Kruté na tom celom je, že vymaže z ľudskej mysle akúkoľvek inú alternatívu. Všetky knihy usilujúce sa o akúsi syntézu rôznych náboženstiev a filozofických prúdov, všetky tie publikácie, ktoré hľadáme v regáloch pod označením „Ezoterika a motivácia“, odrazu strácajú svoju relevantnosť. Nachádzame samých seba totálne vyprázdnených a schopných rozhodnúť sa už iba definitívne. Vziať všetko alebo nič. Obrátiť sa iba smerom k jasne definovanému Bohu alebo smerom k sebe. Táto kniha bolí. A bolí o to viac, že naše finálne rozhodnutie konzultujeme s tými najväčšími ikonami západného myslenia. S tými, čo ten prvopočiatočný boj viedli za nás, aby sme sa dnes my, tápajúci, mohli už iba rozhodnúť. Mám tie ikony začať znova vymenovávať, alebo to už stačilo v úvode?

Každému, kto sa dotkne tejto knihy, odkazujem: vezmite si pár dní dovolenky, nečakajte, že hĺbka tejto knihy sa vám vyjaví po prvom prečítaní, že budete hneď inteligentnejší a kompetentnejší v otázkach filozofie. Táto kniha človeka pokorí. A ktovie, či pokora náhodou nie je aj jej najdôležitejším odkazom. Posúď sám, drahý čitateľ. 

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Henri de Lubac
  • Národnosť: francúzska
  • Knihu vydalo: Spolok svätého Vojtecha v Trnave
  • Počet strán: 354
  • Dátum vydania: streda, 29 január 1947
  • Žáner: filozofia
Čítané 904 krát
Viac z tejto kategórie: « Střet civilizací 5102 »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.