pondelok, 13 apríl 2020 19:55

Posledná - nemalo to zájsť až tak ďaleko

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)
posledná posledná Vydavateľstvo Ikar

Predstavte si reality šou, kde dvanásť účastníkov plní rôzne úlohy v teréne. Každý deň ich pozoruje kamera, každý deň sa ich vytrvalosť a odolnosť preveruje a porovnáva. V skutočnom svete však prepukla rýchlo širiaca sa nákaza, ktorá postihla už aj členov filmového tímu. No súťažiacich sa nepodarilo kontaktovať, keďže plnia samostané úlohy. Nevedia ich dostať z ohrozenej zóny. Jedna zo súťažiacich, ochranárka prírody, je vytrvalá, ale netušila, že to bude také ťažké, že bude musieť bojovať o život.

Príbeh knihy Posledná znie až príliš reálne. Médiami sa nedávno prehnala správa, kde sa účastníci prebiehajúcej reality šou Big Brother, ktorí sú izolovaní od správ z vonkajšieho sveta, majú dozvedieť, že celý svet bojuje s nákazou novým koronavírusom. Informácie im poskytol lekár cez ochranné sklo, ale inak šou pokračuje ďalej. Ale vraj ich budú informovať, ak by ich blízkych táto choroba postihla. Čo sa týka podobnosti s príbehom tejto knihy, ide len o zhoda náhod. Ale aj tak som knihu otvárala s nepríjemným pocitom, nevedela som, čo ma čaká.

Hlavná hrdinka knihy s prezývkou Zoo sa po týždni v lese, kde sa napila neprevarenej vody, ktorej pripisovala svoje zdravotné poblémy, dostáva do civilizácie. Cestou dodržiava všetky opatrenia, ktoré ju naučili, lebo je presvedčená, že kamery ju ďalej sledujú, aj keď ich nezahliadla. Stavia si prístrešky z konárov, prespáva a žije v divočine, stravu, vodu a potrebné veci hľadá v priestoroch, ktoré sú označené farbou určenou iba pre ňu – azúrovomodrou. Verí, že všetko je len skúška, že úlohy sa dajú zvládnuť. No je otrasená realisticky naaranžovanými figurínami, ktoré sa hemžia muchami a smrdia.

„Na dlážke medzi dvoma uličkami sa vysypalo vrecúško kukuričných lupienkov. Niekto na ne šliapol a celá kôpka sa rozdrvila na omrvinky. Uvažujem, že lupienok zjem. Nejedla som, odkedy som bola v tej chatrči a potom ustavične vracala. To bolo pred viacerými dňami, možno pred týždňom. Neviem.

Som taká hladná, že už to nevydržím. Taká hladná, že si ani nohy plne neovládam.

Som taká hladná, že už to nevydržím. Taká hladná, že si ani nohy plne neovládam. Nie div, že zakopávam o kamene a korene. Myslím na kameru i na svojho manžela, ktorý sleduje ako z podlahy vidieckeho obchodu zbieram kukuričné lupienky. Nestojí to za to. Určite mi nechali na zahryznutie niečo iné.“

Ako prebiehal výber a kto sú jej protivníci, sa dozvedáme v retrospektívnych pohľadoch. Každého pomenovali podľa typických čŕt; Stopár je nemilosrdný dravec, ktorý chce iba vyhrať. Červenovlasá Čašníčka je tu len kvôli peknej postave a odlišnej farbe vlasov. Rančera charakterizuje dokonca aj typické kovbojské oblečenie, objavuje sa tu aj Aziatka, neskôr vďaka zručnosti pri stavbe prístrešku premenovaná na Tesárku, či Vojenský pilot, výzorom ako typický vojak. Je tu aj Bankár, Inžinier, Exorcista, Čierny doktor, Biologička a Roztlieskavač. Každý súťažiaci sa odlišuje nielen vizuálne, ale aj povahovo. Zaujímavosťou je, že súťažiaci sa nevyhadzujú hlasovaním. Zo súťaže môžu odísť len tak, že sa vzdajú, že zakričia záchrannú vetu. A víťazom sa stane iba jeden z nich. Séria jednotlivých malých súťaží ich posúva k výhodám alebo nevýhodám, niekde musia spolupracovať ako tím, inokedy sú odkázaní sami na seba. Spovede súťažiacich s divokou prírodou v pozadí sa natáčajú pravidelne a správne zostrihanie jednotlivých nahrávok zo skrytých kamier alebo snímaných dronom, môže spôsobiť nárast sympatií diváka.

Prešlo niekoľko hodín, ale nenaďabila som na ďalšie obchody ani na nič, čo by bolo označené modrou farbou. Dosiaľ cítim pach tej atrapy. Nevstúpila som do nijakého domu, odkedy ma niekoľko azúrovomodrých balónov neprilákalo do chatrče, ktorá bola zvnútra modrá, až primodrá. Bolo v nej tlmené svetlo a plyšový medvedík. Rovnako musím nájsť vodu. Stále si to opakujem, ale nemôžem sa zbaviť myšlienok na chatrč a na ich druhú rekvizitu. Bábiku v modrom povojníku."

Celá jej cesta domov sa mení na nočnú moru. Poloslepá, spoliehajúca sa len na inštinkty a vo viere, že je to len hra. Musí to byť len hra.

Zoo však chce prežiť za každú cenu. Keď ju napadne divé zviera, prebudia sa v nej inštinkty a bojuje. Ako ochranárka zvierať sa má o ne starať, ale toto je až príliš reálne. A nikto jej neprichádza na pomoc, žiaden realizačný tím, žiadni záchranári.

„,Nevidím,´ obzerám sa okolo seba. Zdvihnem bradu, zakývam dolámanými okuliarmi a po prvý raz, ako plním túto osobnú úlohy, poviem priamo do kamier: ,Poriadne nevidím.´
Pomoc by mala prísť hneď. Záchranár by mi mal priniesť škaredé náhradné okuliare, ktoré som zverila výrobnému štábu deň predtým, ako sa súťaž začala. Obzerám si červený škrabanec na chrbte pravej ruky, okolo ktorého sú zaschnuté kvapky krvi.
,Potrebujem vakcínu,´zase poviem smerom k stromom. Srdce sa mi rozbúši rýchlejšie.

Obzerám si červený škrabanec na chrbte pravej ruky, okolo ktorého sú zachnuté kvapky krvi.
„Potrebujem vakcínu,“ zase poviem smerom k stromom. Srdce sa mi rozbúši rýchlejšie.


Celá jej cesta domov sa mení na nočnú moru. Poloslepá, spoliehajúca sa len na inštinkty a vo viere, že je to len hra. Musí to byť len hra. Chvíľami som knihu odkladala, lebo mi pripadala beznádejná a príliš katastrofická. Ale dlho som nevydržala. Zbožňujem tento druh postapo literatúry, sci-fi o svete na pokraji zániku, niečo na štýl McCarthyho Cesty, kde sú ľudia vo vypätých situáciách, bojujúci o prežitie. Knihu som samozrejme dočítala, lebo bola príšerne napínavá. Áno, práve v týchto dňoch, kedy sme sa aj my v reálnom svete priblížili na dosah istého vírusu, kedy karanténne opatrenia zmenili náš každodenný život. Niekedy by som bola rada, keby knihy ostali len knihami a príbehy z nich sa neodrážali v realite. Alebo z nej nečerpali. Ale aj sama autorka, Alexandra Oliva, skrátene nazývaná Ali, napísala knihu Posledná na základe vlastnej skúsenosti. Podrobila sa kurzu prežitia, kde pod odborným vedením a s minimálnymi zásobami vyrazili do púšte. V teréne musela nájsť vodný zdroj, nemala potravu a musela sa naučiť ako založiť oheň, táborila dva dni osamote a dokonca zahliadla aj horského leva. Všetky tieto skúsenosti pretavila aj do knihy, preto je autentická a silná práve v častiach, kde opisuje Zoo svoj pobyt v divočine a svoju samotu. Ak túžite po troche vzrušenia, nech sa páči, čítajte, no niekomu môže pripadať príbeh Poslednej až príliš reálny.

Ďaľšie informácie

Čítané 411 krát
Michaela Töröková

Čítam, keď mám čas. A niekedy aj keď nemám. 

parvitaska.blogspot.sk

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.