streda, 24 august 2016 19:19

Metro 2035

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Vari naozaj chceme my, ľudia, žiť v ulitách nevedomosti, nepoznajúc pravdu? Naozaj radšej prijmeme sladkú lož či milosrdné klamstvo ako občas krutú realitu? Bojíme sa otvoriť oči a pozrieť sa dôkladne okolo seba. Radšej máme pološero.

Také absolútne pološero vládne napríklad v staniciach metra, keď je mimo prevádzky, ale aj v začiatkoch jeho tunelov. Pretože tunely, tie sú synonymom tmy. A tajuplnej hrozby, ak sa ocitnete napríklad vo svete Dmitryho Glukhovskeho, autora bestsellerov Metro 2033, Metro 2034 a teraz aj Metro 2035. Všetky tri diela na seba voľne nadväzujú, prvá časť vzbudila zaslúžený rozruch, tie ďalšie sú postavené práve na ňom.

„Všetci, čo sa narodili v metre, už vyrastali bez slnka – ako huby. Normálna vec: ukázalo sa, že ľudia nepotrebujú slnko, ale vitamín D. Ukázalo sa, že slnečné svetlo sa dá žrať aj vo forme dražé. A žiť sa dá aj podľa hmatu.“

Tunely sú synonymom tmy a tajuplnej hrozby

Metro 2035 má len jedného hrdinu. Volá sa Arťom a patrí k tým, ktorí prežili ničivú nukleárnu katastrofu. Tretiu svetovú vojnu, v ktorej Rusko a Amerika, bojujúc proti sebe, vyhladili svet. Takmer vyhladili. Zachránilo sa zopár jedincov, ktorí sa stihli ukryť v podzemných úkrytoch, alebo tak ako v Moskve, v staniciach metra. Ľudia v moskovskom metre neveria, že sa zachránil ešte niekto okrem nich, Arťom je tak výnimkou. Ale má to predsa logiku. Ak sa zachránili oni tým, že sa včas ukryli, prečo by to nestihli aj iní na nejakom inom mieste sveta?

Obyvatelia Moskvy žijú v niekoľkých bývalých staniciach podzemnej dopravy. Vytvorili skupiny a klany, majú svojich vodcov, rozdelili si úlohy a žijú tak, ako sa dá. Bez denného svetla, v prítmí, na hubách a bravčovine, z ktorých robia takmer všetko jedlo, ale aj čaj či alkohol. Obmedzenosť podzemného sveta vždy znova a znova vyťahuje Arťoma na povrch. Napriek radiácii, napriek riziku, že ochorie na rakovinu. A tá má v metre, kde lieky takmer nie sú, vždy veľmi rýchly priebeh.

Všetky ľudské malichernosti a nevraživosti pretrvali aj pod zemou.

Keď ľuďom ležiacim pri tebe rozbíjajú hlavy a ty mlčíš, hromadí sa, kysne a hnije v tele čosi potlačené. Kým ho šľahali ostňami, vytekal z neho hnis spolu s bolesťou a krvou. Potom, keď rany začali schnúť a tvorili sa na nich chrasty, Arťom začal hniť zvnútra.“

Všetky ľudské malichernosti a nevraživosti pretrvali aj pod zemou. Malé celky sa zoskupujú do väčších, vznikajú rôzne „štáty“ a „ríše“, nechýba komunistická či fašistická verzia. Vedú medzi sebou vojny: o kus tunela, o zásoby húb, a dokonca aj o prasacie výkaly. Kým existujú ľudia, stále je čo predávať a kupovať. Zdá sa, že v niektorých prípadoch ľudská civilizácia kráča vzad, akoby sa človek dostával na úroveň praľudí, postupne degradoval. Pološialené tlupy sa za chvíľu možno aj požerú...

Jedného dňa príde za Arťomom starý muž, nazývaný Homér. Príde, aby mu povedal, že pozná muža, ktorému sa podarilo nadviazať spojenie s ľuďmi v inej časti Ruska. Teda naozaj prežili nielen Moskovčania? Arťomovi viac netreba. Spolu s Homérom sa pustí do hľadania toho človeka, pričom zároveň on sám hľadá spojenia s inými, ktorí možno prežili. Nie je teda už jediným bláznom, ktorý verí vo svoju ideu. Svet je taký veľký, niekto sa predsa musel zachrániť! Alebo nie? Sú miesta na zemi, kde je radiácia na takej úrovni, že je možné žiť na jej povrchu? Nemusieť byť viac krtom, nemusieť žiť bez slnka a stromov? Presne to je Arťomov sen. Slobodne vyjsť na zemský povrch, dýchať vzduch, ktorý nie je tisíckrát prefiltrovaný, žiť v dome, nie v jaskyni, pestovať zeleninu. Byť človekom.

Ak prežili oni, čo ak niekde inde prežil aj niekto ďalší? Čo ak???

„Z oboch strán sa na seba valili zveroľudia a ľudozvery, z posledných síl sa náhlili za zabíjaním, aby čo najskôr bolo po všetkom a mohli sa prestať báť.“

Ako v každej vojne, aj v tejto so zemskou radiáciou, spôsobenou človekom, sú však takí, ktorým daný stav vyhovuje a profitujú z neho. Potrebujú ľudí bez nádeje, pretože nádej dáva silu bojovať a vzoprieť sa príkazom. A komu by po moci bažiaci jedinci rozkazovali, keby boli ľudia slobodní?

Metro 2035 nadväzuje na predošlé dva romány Glukhovskeho, no dá sa čítať aj bez nich. Avšak tak, ako na mňa prvá časť, Metro 2033, zapôsobila pred rokmi, keď som ju čítala, sa to tejto tretej časti už nepodarilo. Stále je to však vynikajúco napísaná kniha, v ktorej sa síce možno človek občas trochu stratí, najmä kým si urobí jasno vo všetkých tých ruských menách, no za prečítanie rozhodne stojí. Aj keď vzbudzuje pesimizmus – vari sme my, ľudia, skutočne nepoučiteľní? Stále chceme moc, postavenie, peniaze a pokojne im obetujeme aj svoju slobodu?

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Dmitry Glukhovsky
  • Národnosť: ruská
  • Knihu vydalo: Ikar
  • Počet strán: 414
  • Dátum vydania: piatok, 01 január 2016
  • Žáner: scifi
Čítané 814 krát

Súvisiace položky (podľa značky)

Viac z tejto kategórie: « Kruh Metro 2035 »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.