streda, 04 máj 2016 11:14

Bezduché mesto

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Ak vás zaujal príbeh Jacoba Portmana a jeho neobyčajných priateľov z Domova pre neobyčajné deti slečny Peregrinovej, mali by ste spozornieť. V druhom pokračovaní s nimi budete prechádzať bezduchým mestom...

Príbehy na pokračovanie majú nevďačnú úlohu. Minimálne sa snažia nadviazať na úspech predošlej knihy, ale aj navnadiť svojho čitateľa na prípadné ďalšie pokračovanie. V niektorých prípadoch sa to podarí, v iných (častejšie) nie. A v daktorých čitateľ nevie, aký postoj zaujať. To by podľa mňa mohla byť aj situácia Riggsovho Bezduchého mesta.

Ja som, podobne ako mnoho iných, úplne prepadla čaru slečny Peregrinovej a jej zverencov. Prvá kniha ma dostala nielen svojím vizuálnym spracovaním, ale aj nevšedným fantasticko-strašidelným príbehom. Obsahoval presne to, čo by mal dobrý príbeh mať: patričnú dávku napätia, záhady, prvky strašidelnosti, nevypovedané otázky meniace sa na dohady, dobrodružstvo a navyše originálnu zápletku. Fandila som Jacobovi a jeho priateľom v boji proti Nemŕtvym i Bezduchým. A keď na konci prvej knihy Bezduchí prepadli slučku (jeden deň sa donekonečna opakuje, kým ho Bezduchí nenarušia) slečny Peregrinovej a ju samotnú uniesli, bola som nesmierne zvedavá, ako sa dej v Bezduchom meste vyvinie.

Príbeh nenudil, no nemal také grády ako prvá kniha.

Treba však povedať – očakávala som viac. Dokonca oveľa viac. Hoci príbeh nenudil, nemal také grády, ako som čakala. Prvá kniha bola o čosi akčnejšia – a pokiaľ ste sa v jednotke báli, tu to hroziť veľmi nebude. Dokonca môžete naraziť na monotónnu jednotvárnosť. Chabý dej vyvažujú (podobne ako v jednotke) sugestívne autentické dobové fotografie tých najzvláštnejších, najneobyčajnejších ľudí, ktoré však často zaujmú viac ako samotný príbeh. Fotografie zároveň podľa mňa plnili funkciu hlavného ťahúna, keďže na viacerých miestach mi to prišlo ako vyskladanie príbehu – silou-mocou dať tam takú postavu, taký zvrat v deji, lebo takúto fotografiu mám k dispozícii. Veď čitateľ posúdi sám.

Jacob s kamarátmi opustil ostrov, mieri do Londýna a cestou prechádza všetky slučky, aby zistil, že ich postihol rovnaký osud ako slučku pani Peregrinovej. Mladí ľudia sa však nevzdávajú a do posledných síl bojujú proti sebe, proti nepriateľom, aby dosiahli jeden jediný cieľ – zachrániť ich milovanú slečnu Peregrinovú. Skupinka Neobyčajných pod Jacobovým a Emminým vedením putuje z miesta na miesto, prostredníctvom (zväčša napadnutých) slučiek cestujú v čase, stretávajú ďalšie neobyčajné deti a neustále utekajú pred Bezduchými. Jacobove schopnosti deň za dňom silnejú, rovnako ako jeho láska k Emme. Postaví sa pred dilemu – zostať s milovanou Emmou a ostatnými, alebo sa vrátiť domov k rodičom, ktorí ho považujú za mŕtveho. Uvedomuje si, čo by pre jeho ďalší život znamenalo, keby sa rozhodol zostať s Emmou. Vie, že to zďaleka nebude jednoduché, ak rovno nemožné.

Jacob rieši dilemu: zostať s priateľmi, alebo sa vrátiť domov.

„,Nie, nie je,´ trvala na svojom a pozrela sa mi do očí. ,Svet Neobyčajných umiera, Jacob. Ako stratený sen. Dokonca aj keby sa nám nejakým zázrakom naozaj podarilo nad tými beštiami zvíťaziť, to, čo zo sveta Neobyčajných zostane, bude iba smutný tieň toho, čo sme kedysi mali; žalostné zvyšky voľakedy nádherného sveta, v ktorom sme žili. Ty máš svoj domov inde – domov, ktorý neskončil v ruinách – a rodičov, ktorí sú nažive a ktorí ťa svojím spôsobom ľúbia.´“

Riggs sa súčasne s čitateľom pohrá a ozrejmí mu, že Neobyčajní nie vždy dokážu byť súcitní a láskaví, že nie sú žiadne anjelské bytosti, ale ľudia z mäsa a kostí, majúci aj tienisté stránky (a tie vo vypätých situáciách nezriedka vystupujú do popredia). Ich konanie často nemusí dávať zmysel – niektorí však jednoducho nemajú na výber a sú si vedomí, že vo svete obyčajných neprežijú, hoci keď vyjdú zo slučky, začnú starnúť. A ak sa dostanú do súčasnosti, „vďaka“ ich vysokému reálnemu veku sa rozpadnú na prach.

„,Som stará žena!´ vykríkla. ,Myslíš si, že sme si podobní, ale nie sme. Táto osoba, o ktorej hovoríš, že ju ľúbiš? V skutočnosti je to starena, ktorá sa ukrýva v tele dievčaťa. Ty si však ešte taký mladý – vlastne chlapec – v porovnaní so mnou dokonca ešte len dieťa. Nikdy nepochopíš, aké to je, byť po celý čas tak blízko smrti. Ani to nemáš prečo vedieť. Nechcem, aby si to vedel. Máš pred sebou celý život, Jacob. Ja mám ten svoj už za sebou. A jedného dňa – možno už čoskoro – zomriem a moje telo sa znovu premení na prach.´“

Riggs nám predostiera pestré panoptikum toho najzvláštnejšieho, čo si dokážeme predstaviť.

Ransom Riggs pre nás vytvoril fantastický svet, lákajúci nás na každej strane. Predostiera nám pestré panoptikum toho najzvláštnejšieho, čo si len dokážeme predstavil. V Bezduchom meste našu fantáziu vybičoval aj Neobyčajnými zvieratami. Navyše, Bezduché miesto je naozaj graficky zaujímavo spracovaná kniha. Oceňujem, že sa s ňou vydavateľstvo tak „vyhralo“. V tomto prípade môže pokojne platiť, že vizuálna stránka prevažuje nad obsahovou, čo je však, nepochybne, škoda.

Pokiaľ ste sa už začítali do série Neobyčajné deti slečny Peregrinovej – odporúčam neprestať, nech vás to stojí čokoľvek. Vždy sa nájde niečo, čo vás zaujme, nad čím sa pozastavíte, alebo čím vás autor úplne odrovná. Dobrou správou je, že po dvoch knihách vydavateľ pripravuje aj (zatiaľ) jej záverečné pokračovanie. A verím, že v závere roka (2016) sa dočkáme aj filmového spracovania z rúk Tima Burtona. Nezostáva nám nič iné, len sa obrniť poriadnou trpezlivosťou.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Ransom Riggs
  • Národnosť: americká
  • Knihu vydalo: Plus
  • Počet strán: 408
  • Dátum vydania: pondelok, 28 marec 2016
  • Žáner: fantasy/scifi
Čítané 2688 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.