piatok, 27 november 2015 07:31

Galapágy

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Za všetko zlé, čo sa kedy ľudstvu stalo, si môže ľudstvo samo. Teda presnejšie – vinné sú naše priveľké mozgy.

Má to niečo do seba. Len uvážte: ľudia, čo priveľa rozmýšľajú, sú obvykle nešťastnejší ako tí, ktorí sa s rozmýšľaním príliš netrápia... A rozmýšľame len preto, že máme mozgy na to stvorené. Ich kapacita je taká veľká, že často aj „poza náš chrbát“ vymýšľajú rôzne varianty skutočnosti, podvedome riešia úlohy, a keď im je priveľmi dobre, ony si už nejaké to trápenie vymyslia. Že má človek súčasnosti priveľký mozog na to, aby to bolo pre neho samotného bezpečné, je základnou premisou knihy Kurta Vonneguta, Galapágy.

Ľudia, čo priveľa rozmýšľajú, sú obvykle nešťastnejší ako tí, ktorí sa s rozmýšľaním príliš netrápia

„Mary učila aj to, že ľudský mozog je najobdivuhodnejším zariadením na zachovanie života, aké doposiaľ evolúcia vytvorila. Ale teraz ju jej veľký vlastný mozog pobádal, aby stiahla polyetylénové vrecko na odevy z červenej večernej toalety a aby si ho natiahla na hlavu, čím by pripravila svoje bunky o kyslík.“

Galapágy sú súostrovím neďaleko štátu Ekvádor, ktoré svojho času fascinovali i biológa Charlesa Darwina. Práve tam žijú unikátne druhy živočíchov, ktoré sa nikde inde nevyskytujú. Na tomto fakte je u Vonneguta postavený turistický ruch Ekvádoru i ostrovov samotných. Istý podnikateľ sa rozhodne pripraviť unikátnu prírodovednú plavbu storočia, ktorá mala byť pôvodne určená najvýznamnejším ľuďom planéty. Politikom, umelcom, milionárom. Rok 1986 však poznamenala kríza, a tak sľubovaná unikátna plavba spojila skupinu ľudí, ktorí by sa inak jakživ nestretli. Sobášneho podvodníka, japonský manželský pár, milionárskeho podnikateľa so slepou dcérou, šesť dievčat z prečudesného kmeňa, vdovu, bývalú učiteľku a napokon aj lodného kapitána, ktorý však o lodi či mori toho veľa nevie.

Rok 1986 je minulosť spred milióna rokov.

Kurt Vonnegut navodil v knihe vskutku zvláštnu atmosféru. Všetko sa síce odohráva v roku 1986, no nie je to akási nedávna minulosť, je to minulosť spred milióna rokov. Rozprávačom je ktosi, kto žije v roku 1.001.986. Vieme len toľko, že svet postihla nejaká nevypovedaná katastrofa, ktorá spôsobila, že ľudstvo vymrelo. Tých pár ľudí, ktorí sa cielene alebo náhodou vybrali na prírodovednú plavbu storočia, sa stalo zakladateľmi nového ľudského druhu. Rozhodne sú „dnes“ lepšie vybavení na život, ako boli kedysi, aj tie nešťastné priveľké mozgy ich už netrápia. A zdá sa, že majú bližšie k rybám, ako ku svojim predkom spred milióna rokov...

„Nikto už nemá meno, ani zamestnanie, ani životný príbeh, ktorý by porozprával. Pokiaľ ide o reputáciu, každý má už iba pach, ktorý zostáva od narodenia do smrti nemenný. Ľudia sú takí, akí sú a dosť. V tom smere vytvoril zákon prirodzeného vývinu absolútne čestné ľudské bytosti. Každý je presne taký, aký sa javí navonok.“

Trochu rozčuľujúce pre mňa bolo, keď vzápätí po tom, ako nás autor zoznámil s postavami v knihe, začal hviezdičkou postupne označovať tých, ktorí mali v dohľadnej dobe umrieť. No ako si už len vytvoríte vzťah k pani XY, keď viete, že do večere bude po nej? A možno viete aj to, akým spôsobom zíde zo sveta. No bolo to rozčuľujúce a zábavné zároveň.

Celý čas nevieme, a ani sa nedozvieme, čo presne sa s ľudskou rasou stalo

Celý čas však nevieme, a ani sa presne nedozvieme, čo sa s ľudskou rasou stalo. Niektoré veci autor naznačil, nič však nepovedal na rovinu. Stane sa nejaká apokalypsa, nešťastie, z ktorého sa ľudstvo nespamätá a ktoré nepostihne skupinku zhruba desiatich cestovateľov len preto, že sa čírou náhodou ocitnú na morom obkolesenom ostrovčeku Santa Rosalina v zoskupení ostrovov spoločne nazvaných ako Galapágy. Planéta sa stane neobývateľnou, s výnimkou tohto kúska suchej zeme. Ľudstvo sa však len tak nevzdá a pár húževnatých jedincov vytvorí iný svet. Ľudský a predsa nám, terajším ľuďom, absolútne vzdialený.

„Stále mám náramnú zlosť na prírodný poriadok, ktorý pripustil evolúciu čohosi tak scestného, bezvýznamného a deštruktívneho, ako boli pred miliónom rokov tie veľké, obrovské mozgy. Keby boli vraveli pravdu, vedel by som uznať, že má aký-taký zmysel, keď má každý mozog. Ale tie haraburdy ustavične klamali!“

Román Galapágy ma príjemne prekvapil. Keď sa človeku dostane do rúk kniha bez obalu, bez anotácie, o ktorej vôbec nič nevie, jej čítanie je dobrodružstvom s otvoreným koncom. Kniha ma zaujala a pobavila, svet, ktorý Vonnegut vytvoril, sa mi zdal síce absurdný, ale vôbec nie absolútne nerealistický. Teda o nejakých milión rokov neskôr... Ale tak rozmýšľam, že budem menej rozmýšľať, nech si neprivodím nejakú katastrofu. No i tak by som knihu rada odporúčala tým, čo sa práve rozmýšľaniu nebránia. A hoci ide o fikciu, nie je to klasický sci fi román s hrozivou apokalypsou a s hrdinami, čo spasia svet. Je to také tiché zamyslenie sa nad tým, ako rýchlo môžeme vykynožiť samých seba, ak neprestaneme byť krutí, sebeckí a ľahostajní voči prírode.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Kurt Vonnegut
  • Národnosť: americká
  • Knihu vydalo: Slovart
  • Počet strán: 259
  • Dátum vydania: utorok, 01 január 2002
  • Žáner: fantasy/sci fi
Čítané 1163 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.