Ale kto dnes verí rozprávkam a povestiam? Príroda a brániť sa? Prosím vás, snáď to neberiete vážne!

Mám rada príbehy v príbehoch. Príbehy, ktoré menia rozprávačov i poslucháčov. Príbehy, ktoré nie sú na prvý pohľad len obyčajným rozprávaním deja, ale majú v sebe aj hlbšie posolstvo. V Údolí ľalií sa popri hlavnej línii vyskytnú zaujímavé odbočky a rozvetvenia, kde niekoľko postáv rozpovie príbehy a v nich sa objavia skryté tajomstvá. Svojím štýlom teda pripomína taliansky Dekameron. Aj v nich boli hlavné postavy v ohrození života. V Dekamerone ušla malá skupinka ľudí pred hrozbou čiernej smrti (moru) na vidiek a aby im uplynul čas, krátili si ho rozprávaním historiek. Údolie ľalií ma podobnú schému, ale zaroveň je to niečo celkom iné, slovenské, s nádychom mytológie, histórie či dokonca ekológie.

Príbehy, ktoré menia rozprávačov i poslucháčov.

Mladá realitná maklérka Alžbeta ukazuje svojmu klientovi zaujímavé parcely v prekrásnom prostredí stredného Slovenska. V dnešnom ponímaní pripomína divočinu, keďže je bez signálu – presne ako si to zákazník želal. V neďalekej dedine Slatinke však už nik nežije, ľudia boli vysťahovaní kvôli plánovanej stavbe priehrady. Táto skutočnosť sa však ukáže nevýhodnou práve vtedy, keď sa vracajú z prehliadky a na ich auto počas búrky spadne strom. Nechýba veľa a Nela, Betina malá dcérka, diabetička, ktorú zobrala so sebou, takmer skolabuje. Cesta ostane neprejazdná, mobily sú mimo dosahu siete, vonku katastrofálne počasie. Všetci traja bežia v lejaku späť do opustenej dediny, kde v jednom domčeku uvideli svetlo. Ako v rozprávke. Tomu vravím záchrana v poslednej chvíli... Malá už bola z nedostatku cukru takmer v bezvedomí.

Dôležitým sa stal nie dej, ale samotné konanie postáv, ich motívy a túžby.

„,Čakám návštevu. A vy to nie ste.´
Bety si bolestne uvedomovala, že Nela jej v náručí oťažela. ,Mám tu dieťa, ktoré potrebuje pomoc! Prosím vás!´"

Pomoc nakoniec dostanú, no živly uväznia túto nesúrodú skupinku v chalupe. Ak mám byť úprimná, jednotlivé príbehy, ktoré si spoločnosť začala z dlhej chvíle rozprávať, ma zaujali menej, ako samotná hlavná dejová línia. Niektoré poviedky som poznala, ale v danej chvíli ma prekvapilo, ako vhodne ich autorka zakomponovala do príbehu. Samozrejme, mali svoj význam, veď vďaka nim sa zmenilo i vnímanie poslucháčov. Dôležitým sa stal nie dej, ale samotné konanie postáv, ich motívy a túžby.

V príbehoch boli skryté nielen vysvetlenia, ale aj akési mravné poučenia. Všetci zúčastnení si takto odniesli skúsenosť, ktorá ich zmenila.

Zostáva len to, čo je najdôležitejšie.

„V tejto chvíli by sa mohol príbeh uzavrieť. (...) Ale príbehy chcú žiť a zauzľovať sa, ak im podmienky aspoň trochu prajú. Veci, ktoré by sa za istých okolností mohli stať, sa väčšinou za istých okolností aj stanú.“

Z obyčajnej búrky sa stáva prietrž mračien, voda v rieke stúpa a začína sa vylievať z brehov. Všetci sú v ohrození života. A práve vtedy sa začínajú meniť. Zostáva len to, čo je najdôležitejšie.

Saši Pavelkovej sa priznáva titul prvej dámy slovenskej fantasy. A právom. Povesti a príbehy, o ktoré sa obyvatelia chalupy navzájom podelili, boli síce rôznorodé tematicky, ale mali niečo spoločné; každý bol tak profesionálne napísaný, že som mala pocit, akoby som bola priamo v centre deja. Živé dialógy, plnohodnotné postavy a vnímavé stvárnenie prostredia každej poviedky robia z čítania skutočný zážitok. Nie sú len o bájnych bytostiach, o mágii, či mytológii, ale aj o histórii a najmä o všetkom, čo je ľudské. O bolesti a strachu, o túžbe a vášni, o pomste, treste, či odpustení. O potrebe chrániť. O nádeji...

Záverom knihy sa niesla nádej, že ľudia si uvedomia, čo je dôležité. Ja som z knihy cítila i krásu rieky Slatiny, sviežej a jedinečnej. A pocit, že ak nevieme sami otvoriť oči, musí nám niekto pomôcť.